Aký bol Milan Rastislav Štefánik?

O Milanovi Rastislavovi Štefánikovi majú Slováci nejasnú predstavu. Nielen, že netušia, čo vlastne robil, nevedia ani to, ako skutočne vyzeral. Poznajú ho ako sochu generála v nadživotnej veľkosti. Preto mnohých zarazí skutočnosť, že bol malý vzrastom. Ani notoricky známy vyretušovný portrét nezobrazuje Štefánikovu skutočnú podobu. Aký teda bol Milan Rastislav Štefánik?

Doba čítania: 20 minút

Bol malý, rapavý a plešatý

O Štefánikovi máme na Slovensku trochu zdeformovanú predstavu. Celkom určite za to môžu sochy, ktoré ho zobrazujú často v nadživotnej veľkosti, stojaceho hrdo a rovno, s peknou tvárou. Skutočnosť však bola menej veľkolepá. Jeho priateľ zo štúdií, slovenský hudobný skladateľ Mikuláš Schneider-Trnavský o ňom napísal:

…malý, nepatrný, útly, rapavý (neštovicami znešvárený) človek, o ktorom sa mohlo na prvý pohľad predpokladať, že na prvé ‚huhu‘ sa zľakne a zutečie. Oči jasnomodré, ústa nepekné, zuby riadne, ale keď ste sa s ním pustili do reči, bol tak milý; tie ‚rybie‘ oči hovorily, jeho tvár sa zmenila v samý charme a zabudli ste na všetky jeho nedostatky ‚krásy’… a dnes sa nedivím tomu ako vtedy, že sa za ním nejedna krásavica bláznila!

Miluláš Schneider-Trnavský

Tiež Jan Šeba, Štefánikov spolupracovník v Rusku a v Taliansku, bol prvým stretnutím sklamaný.

Slyšeli jsem mnoho o něm, o jeho letecké minulosti, a v našich představách se rýsoval jako statný voják, osmahlý letec. Se zatajeným dechem čekali jsem naň s Chalupkou a Patejdlem, rozdělujíce si úkoly, kto a jak bude mluvit. Skoro jsme byli zklamáni, když jsme uviděli útlého, bledého majora ve francouzské uniformě, chudé postavy, jenž bez vyslechnutí našich referátů šel svými otázkami na kloub věci, že jsme se až překvapeně po sobě dívali.

Jan Šeba

Na väčšine obrázkov a sôch má Štefánik na hlave generálsku čiapku. Málo ľudí teda vie, že bol plešatý. Francúzska novinárka Louise Weiss, jedna z jeho… no, nazvime ju dobrou priateľkou, ho opísala takto:

Pak jeho čelo, potlučené krupobitím neštovic, mocně vyklenuté od skráně ke skráni nad obočím z šedivě plavých chloupků, ubohé a zježené, které, spojujíc se s lebkou předčasně obnaženou, vyvolávalo, jako jeho oči, dojem nekonečna.

Loise Weiss

Štefánikov portrét s hladko oholenou tvárou v generálskej čiapke sa stal ikonickým. Pred svetovou vojnou, keď si budoval vedeckú kariéru vo Francúzsku, však nosil Štefánik bradu. Dnes by muža na tejto fotografii Slováci celkom určite nespoznávali. 🙂

Bol hypersenzitívny

Štefánik bol známy tým, že dokázal „čítať v ľuďoch“, čo pochopiteľne medzi ľuďmi vyvolávalo obdiv aj zdesenie. Jeho priateľ generál Maurice Janin nazval túto schopnosť „nervosou“ a opísal nám ju vo svojej knihe takto:

Tato nervová přecitlivelost, jak jsem to již jinde řekl, mu často umožňovala, když jeho organismus byl v plném napětí, aby takřka vystihl, co si myslí ti, kto s ním rozmlouvali, jejichž city nebo myšlenky se mu tedy jevily jak něco hmatatelného. Říkal často, že má jakoby neviditelné hmatové orgány, které prodlužují jeho prsty; a vykládal-li někdy mínení nebo smýšlení někoho, kdo s ním hovořil, a které uhodl či spíše vnímal, dodával: ‚Cítil jsem to tady‘ a rozpínaje ruce ukazoval jakoby neviditelné anteny, které je prodlužují.

Gen. Maurice Janin

O hypersenzitívnych ľuďoch sa prvý krát v histórii zmienil švajčiarsky psychiater Carl Gustav Jung v roku 1913. V súčasnosti sa výskumu v oblasti „Highly Sensitive Person“ (HSP) venuje psychologička Elaine Aron, ktorej knihy na túto tému sa stali svetovými bestsellermi.

Vďaka magnetickej rezonancii dnes už vieme, že mozgy hypersenzitívnych ľudí sa naozaj správajú inak – reagujú silnejšie na emocionálne obrazy. Existuje predpoklad, že najmenej 20% celkovej populácie sa narodilo s citlivejším nervovým systémom.

Hypersenzitivita umožňuje ľuďom vidieť viac. Pohyby mimických svalov, pohľady, odtieň hlasu, dych… sú schopní pozorovať nepozorovateľnú reč tela, ktorá prezrádza, čo si človek myslí, alebo skôr – ako sa cíti, aj keď sa to snaží nedať najavo. Hypersenzitívny človek dokáže presne určiť náladu spoločnosti a identifikovať človeka, ktorý je zdrojom negatívnej alebo pozitívnej energie. Takýto človek vie celkom presne odhadnúť charakter ľudí už pri prvom stretnutí.

V davoch bývajú hypersenzitívni okamžite zahltení tisíckami vnemov a necítia sa dobre. Počas dňa môžu mať potrebu byť úplne sami. Preto zvyknú byť považovaní za plachých. Hypersenzitivitou však môže byť obdarený aj extrovert.

Bývajú veľmi citliví. Rozplakať ich nie je zložité. Majú bohatý vnútorný život a silnú predstavivosť. Často teda volia kreatívne, umelecké povolana.

Aj Štefánik mal umelecké vlohy, poviem vám o nich trochu neskôr.

Bol vážne chorý

O zdravotnom stave Milana Štefánika som písala v článku Atentát na Štefánika – Prvá konšpiračná teória ČSR. Zopakujem, že trpel peptickými vredmi, ktoré mu boli liečené dvomi operáciami žalúdka. Po operáciach došlo u Štefánika k zrastom orgánov a z toho plynúcich zúženín črevných a žalúdočných. To mu spôsobovalo radu problémov, zvracanie, krvácanie a bolesti pri trávení potravy.

Jeho osobný lekár na Sibíri, doktor Josef Mandaus o generálovom zdravotnom stave uvádza:

Přiznám se, že jsem se lekl, když jsem po prvé položil ruku na jeho břicho, abych ho vyšetřil. Nahmatal jsem zcela zřetelně řadu zauzlin různé velikosti, až vlašského ořechu, hlavně na pravé straně břicha pod pravým obloukem žeberním.

Dr. Josef Mandaus

Keďže mu prijímanie stravy spôsobovalo bolesti, jedol veľmi málo a nepravidelne, čo spolu so stratou krvi počas krvácania, pochopiteľne viedlo k ťažkej anémii. Tá mohla mať za následok poruchy srdečného rytmu. Ale taktiež sa mohlo jednať o ďalšiu diagnózu.

Doktor Mandaus poznamenáva:

Bylo mnoho dní, kdy za celý den kromě několika lžiček čistého čaje a kousku cukru nepřijal žádné potravy.

Dr. Josef Mandaus

Legionár v Taliansku a diplomat Jaroslav Lípa v roku 1931 na Lánoch Masarykovi hovorí o Štefánikovom stave v zápisoch archivárky Anny Gašparíkovej-Horákovej toto:

Štefánik vraj mával v Ríme často podivné záchvaty, padol bez vonkajšej príčiny a ležal smrteľne bledý v bezvedomí.

Anna Gašparíková-Horáková

Lekári sa zhodovali, že bola potrebná tretia operácia žalúdka. Aby mohol byť generál operovaný, musel sa najskôr dostať do lepšej kondície. Inak by exol na stole. K tomu potreboval niekoľko mesiacov prísnej životosprávy a na to nemal čas.

Zvádzal a manipuloval ženy

Aj napriek vyššie spomínanému mal Štefánik u žien úspech a vedel ho využiť vo svoj prospech. Nech už o jeho čistých úmysloch hovorí kto chce, čo chce, faktom ostáva, že kým robil kariéru astronóma v Janssenovej hvezdárni, dvoril nie veľmi pohľadnej dcére starého pána Janssena. Keď potreboval, aby francúzska tlač písala o československej otázke, motal hlavu novinárke a feministke Louise Weiss. No a keď potreboval, aby v Taliansku vznikli československé légie, zasnúbil sa s talianskou markízou Guilianou Benzoni. Giuliana bola inteligentá a vzdelaná žena, ktorá generálovi poskytla cenné informácie o talianskej politike. Masaryk o nej v rozhovoroch na Lánoch povedal:

Je hodná holka, nadaná (…) má takový praktický reálný smysl politický, že by dobře mohla být ministrem. I jeho by jistě ona byla režírovala.

Tomáš Garrigue Masaryk

Je možné, že Milan Štefánik dokázal spojiť príjemné s užitočným a jeho city boli v danej chvíli úprimné, ááále… viete ako. Nedokázal tomu uveriť ani prezident Masaryk.

O netradičných Štefánikových spôsoboch hovorí aj Milan Getting, vydavateľ novín Slovenský Sokol v Amerike. V roku 1917 s ním trávi niekoľko dní v New Yorku.

Veľmi opatrne a s najjemnejším taktom postupoval hlavne voči dámskemu svetu. Jedného dňa si vzdychol: ‚Dneska som zmárnil trojmesačný plat francúzskeho dôstojníka – na kvety.‘ Štefánik veril, že dámsky svet má veľký vplyv na tú ‚silnejšiu‘ polovičku a používal chodníkov, o ktorých neviem, či boli niekomu známe.

Milan Getting

Predpokladám, že vo väčšine prípadov išlo o platonické vzťahy. Aj s ohľadom na Štefánikov zdravotný stav.

Najvážnejšie to mohlo byť s už spomínanou Louis Weiss a s Giulianou Benzoni. Obe mali spoločné dve veci – inteligenciu a postavenie, ktoré v danom momente Štefánik potreboval. Obe sa do Štefánika osudovo zamilovali. Giuliana sa nikdy nevydala. Louis sa síce vydala, no jej manželstvo vydržalo len dva roky. Zvyšok života prežila sama na dobrodružných cestách po svete.

Bol multipotenciálny človek

Multipotenciálni ľudia majú veľký okruh záujmov z rôznych oblastí. Nie vo všetkých sa môžu stať špecialistami, ale ich znalosti stačia na to, aby dokázali prepojiť dvoch alebo viacerích špecialistov z rôznych, často úplne odlišných odborov. Rýchlo a ľahko sa učia nové veci. Nič sa im nezná nemožné a sú zvedaví.

Štefánik bol tiež multipotenciálnym človekom.

Už počas štúdií v Prahe písal básničky a napísal aj jeden text piesne, ktorý zhudobnil Mikuláš Schneider-Trnavský. Keďže si neželal, aby boli po jeho smrti tieto umelecké pokusy zverejnené, vyhoviem jeho vôli a viac sa tejto téme nebudem venovať. 🙂 Bol tiež redaktorom umeleckej prílohy časopisu Hlas. Vavro Šrobár, ktorý časopis vydával, o Štefánikovej činnosti napísal:

Redigoval prílohu z Prahy, kde obstarával text i obrázky a získaval časopisu stále nových priaznivcov.

Vavro Šrobár

Keď pôsobil ako astronóm vo Francúzsku, venoval sa popri astronómii aj vynálezom, z ktorých nie všetky súviseli s jeho vedeckou činnosťou. Vymyslel skladaciu fajku a vraj tiež traky na nohavice. Okrem toho aj nejaké hi-tek veci, ktoré súviseli s jeho prácou.

Neskôr prešiel k meteorológii a aviatike. Lietať začal už pred vojnou. Zatiaľ iba ako spolujazdec.

Po celú dobu bol nadšeným fotografom. V jeho pozostalosti ostalo množstvo fotografií, ktoré urobil na svojich cestách po svete. Medzi inými vraj aj prvý slovenský akt. Je na ňom síce mladá Tahiťanka a Štefánik v tom čase už mal francúzske občianstvo… ale whatever. 🙂 Amatérsky sa tiež venoval eskamotérstvu a svojich priateľov na večierkoch zabával kúzelníckymi trikmi.

Po vypuknutí svetovej vojny sa stal pilotom vo francúzskej armáde. Zužitkoval svoje odborné vedomosti z oblasti meteorológie, čím si naštartoval vojenskú kariéru. Keď bol v roku 1916 pre zlý zdravotný stav prepustený z aktívnej služby, začal sa naplno venovať diplomatickej činnosti v prospech „našej veci“.

Málokto vie, že Štefánik načrtol rád Sokola – vyznamenanie, ktoré dostávali legionári na Sibíri. Generál Janin si takto spomína na proces tvorby:

Tak například, když pojal myšlenku nakresliti model řádu Sokola – bylo to v hotelu, kde jsme byli oba ubytováni v Novém Yorku – vyžádal si kružidlo a našel jsem ho, jak právě zkouší řadu geometrických konstrukcí a rýsuje kružnice, až dospěl k nárysu, kderý jej uspokojil a který potom svěřil malíři Růžičkovi, aby z neho udělal umělečtejší model.

Gen. Maurice Janin

A taktiež v spolupráci s maliarom Brázdom navrhol uniformu československých legionárov v Taliansku. Pretože ak niekto vedel, ako sa dobre obliecť, tak to bol práve Štefánik. 🙂 Emil Konrád, ktorý generálovi slúžil ako model, si na túto etapu svojho života spomína:

Týden mě generál oblékal, dával přešívat, krášlit, až konečně zpozorovav, že jsem už mrzut, usmál se a pravil: ‚Teď se budete líbit děvčatům.‘

Emil Konrád

Štefánik tiež vytvoril prvý návrh vlajky Československa, ktorý používala Československá národná rada ako svoj oficiálny symbol. Po Štefánikovej návšteve legionárov na Sibíri sa stala tiež Československou bojovou zástavou.

Obávam sa, že som nespomenula úplne všetko, čomu sa Milan Štefánik venoval. Hlavne jeho vedecká činnosť ide úplne mimo mňa. Ale svoj pôvodný cieľ som snáď splnila a ukázala som vám túto historickú osobnosť tak, ako ste ju doteraz nepoznali.

Zdroje:

• Štefánikův memorál, 1929
• Gen. Maurice Janin – M. R. Štefánik, 1932
• Štefan Osuský a Bohdan Pavlů – Štefánik, kniha prvá: spomienka a postrehy, 1938
• Josef Bartůšek – Štefánik, kniha druhá: vzpomínky, dokumenty a jiné příspěvky, 1938
• Štefánik vo fotografii, 1938
• Anna Gašparíková-Horáková – U Masarykovcov, 1995
  
• Štefánikov pamätník v Myjave
  
• Highly Sensitive Person
  
• Multipotentiality
• Fenomén Masaryk, 2017