V predchádzajúcom článku o Washingtonskej deklarácii ste sa dozvedeli, že medzi Masarykom a Štefánikom došlo v roku 1918 k názorovým rozdielom na politické usporiadanie nového štátu. Kým Masaryk preferoval Československo – republiku, Štefánik zotrvával v názore, že má byť monarchiou. Zdá sa vám zvláštne, že som použila slovo „zotrvával“? Začiatkom svetovej vojny monarchiu preferoval aj sám Masaryk. „Českú republiku požaduje len niekoľko radikálov,“ napísal v roku 1915.
Doba čítania: 12 minút
Spoznajte moderné dejiny Slovenska aj na Youtube.
Za české kráľovstvo!
Dôvody, pre ktoré si Masaryk predstavoval nový štát ako monarchiu vedú na východ, do Ruska.
Žila tu skupina českých a slovenských krajanov, z ktorých sa po vypuknutí 1. svetovej vojny stali nepriatelia Ruska, keďže Rakúsko-Uhorsko bolo s Ruskom vo vojnovom stave. Češi a Slováci boli internovaní, väznení, vysídľovaní, prepúšťaní zo zamestnania… Vznikla teda potreba jednoznačne ukázať svoje protirakúske zmýšľanie. Krajania sa zjednotli a žiadali o dovolenie vytvoriť vojenskú jednotku, ktorá by bojovala po boku ruskej cárskej armády.
Už v auguste 1914 bolo ich žiadosti vyhovené. Česká družina, ako bola jednotka nazvaná, mohla tvoriť najviac dva samostatné pešie pluky a mala mať ruských veliteľov, úradníkov, lekárov a najmenej tretinu dôstojníkov a poddôstojníkov v každej rote.
Krajanské spolky konali nábor do vojska pod heslom: „Za samostatné české kráľovstvo s Romanovcom na tróne!“
V septembri 1914 tvorilo jadro jednotky 720 vojakov prevažne českej národnosti. Slovákov v Českej družine bolo iba 16. Počet Slovákov žijúcich v Rusku sa odhadoval na 600.
Ani revolúcia, ani monarchia… Československo
Začiatok prvej svetovej vojny vyzeral pre Rusko dobre. Cárska armáda pomerne rýchlo prenikla až k rakúsko-uhorským hraniciam. Mimochodom, jediné boje svetovej vojny prebiehali na našom území na východe krajiny, v mestách Bardejov, Svidník, Stropkov, Medzilaborce, Snina a Humenné.
Česká družina plnila v tom čase aj úlohu prieskumníkov. Češi vedeli nemecky, poznali pomery v krajine a často boli schopní preniknúť hlboko do nepriateľského tyla.
A tak nás neprekvapí, že niekoľko členov Českej družiny plní v novembri 1914 aj prísne tajnú úlohu: majú sa kontaktovať s domácim odbojom. Alois Nessy sa rozpráva s Edvardom Benešom, V. Vaněk kontaktuje Karla Kramáře a snaží sa o spojenie s Masarykom. Budúci prezident Československa však z bezpečnostných dôvodov toto spojenie odmieta a necháva si doručiť odkaz po doktorovi Janovi Herbenovi.
O aký odkaz ide? Českí politici vraj majú viesť revolúciu, ktorá vypukne s príchodom ruských vojsk na územie Rakúsko-Uhorska. Signálom pre začatie prevratu budú zelené lístky zhadzované z ruských lietadiel.
Aj keď sa plány na revolúciu českým politikom nepozdávajú, Tomáš Garrigue Masaryk získava informácie o činnosti krajanov v Rusku. Keď na jar 1915 v Londýne spisuje svoje memorandum Independent Bohemia, predstavuje v ňom Britom nový český štát ako monarchiu na čele s ruským kráľom:
„Český národ je rusofilný. Ruská dynastia v akejkoľvek forme by bola najobľúbenejšia. Českí politici si želajú založenie českého kráľovstva v súlade s Ruskom. Ruské prianie a plány budú mať určujúci vplyv.“
Tomáš Garrigue Masaryk
Ofenzíva armád Ústredných mocností v máji 1915 však postup cárskych vojsk zastaví. Rusi sa musia stiahnuť až za rieku San. Z pripravovaného prevratu nie je nič. O pár rokov neskôr boľševická revolúcia zmarí aj plány na monarchiu s ruským kráľom. No a memorandum Independent Bohemia bude nahradené Washingtonskou deklaráciou.
Čo na to Štefánik?
Milan Štefánik nerád písal. Patril k ľuďom, ktorý vraj radšej sadli na vlak, odcestovali z Paríža do Londýna a vec vybavili osobne, než aby napísali telegram. Na Sibíri, odkiaľ bolo ďaleko cestovať, mu s korešpondenciou pomáhal generál Janin, ktorého k tomu Štefánik občas prinútil svojou neodbytnosťou.
Niektoré Štefánikove listy som mala možnosť vidieť. Bývajú súčasťou kníh. Predpokladám, že autori vyberajú tie lepšie vyzerajúce dokumenty, ale človek 21. storočia aj tak na ich prečítanie potrebuje trochu viac trpezlivosti.
Pre túto nechuť písať, písal málo. Štefánikove názory sa dochovali sprostredkovane, teda tak, že o nich napísali ľudia, s ktorými sa počas života rozprával. Lenže z toho, čo som si zatiaľ prečítala si myslím, že Štefánik bol človekom, ktorý dokázal ľudí manipulovať. Niektoré svedectvá môžu vypovedať skôr o tom, čo Štefánik chcel, aby si ľudia v danej chvíli o ňom mysleli, než to, čo bola pravda. V praxi to potom vyzerá tak, že kým jeden človek spomína na to, akým bol presvedčeným vegetariánom a abstinentom, iný ho opisuje ako labužníka s vyberaným vkusom na víno. Pravda býva obyčajne niekde uprostred. Štefánik mal zrejme rád dobré jedlo a pitie, no jeho zdravotné problémy mu nedovoľovali naplno sa oddávať týmto pôžitkom.
Takto nejako treba pristupovať aj k jeho konzervatívnemu názoru na republiku. Pravdepodobne mu nevadila, ale nevedel si ju predstaviť v praxi, hlavne na Slovensku, kde ľudia nemali ani základné vzdelanie a inteligenciu ste mohli spočítať na prstoch jednej ruky.
Skúsim vám teda podľa svedectiev Štefánikových priateľov a spolupracovníkov, čo najpresnejšie opísať jeho postoj k republike.
Štefánikov názor na republiku v spomienkach jeho spolupracovníkov
Začnem so svedectvom Paula Rafaela, Štefánikovho francúzskeho priateľa a spolupracovníka pred 1. svetovou vojnou, ktorý sa s ním po dlhom čase stretol v roku 1919:
„Cez vojnu sme Štefánika nevideli. (…) Konštatoval som, že sa zmenil, ale inak bol stále rovnako vzrušene čulý. (…) I keď boj, ktorý viedol proti boľševikom, odklonil jeho ducha k náhľadom viacej konzervatívnym, než aké mával pred vojnou, vo svojom základe Štefánik zostával politickým liberálom.“
Paul Rafael
Masarykove vyjadrenie nájdeme v knihe Štefánikův memoriál z roku 1929:
„Mýval obavy, že bychom republiku důsledne demokratickou nedovedli úspěšně organisovat a vybudovat.“
Tomáš Garrigue Masaryk
Priateľ a spolupracovník na Sibíri generál Janin o afére „republika“ napísal:
„Když už jednou události přivodili republikánskou vládní formu a když už se s ní Štefánik přes všechen svůj odpor smířil, představoval si pro ústavu a vnitřní organisaci československého státu snad jiný postup, než jakého bylo použito. Pomýšlel mezi jiným na zavedení jakési „Velké rady“ s politickou mocí, jako měl kdysi v Římě senát, jak říkal a mluvil o tom se mnou za cesty z Francie do Sibíře.“
Gen. Maurice Janin
Na príhodu s republikou si Masaryk zaspomínal ešte aj v roku 1932, kedy ju zaznamenala jeho osobná archivárka Anna Gašparíková-Horáková:
„Kdepak, Slováček a republiku! On byl konservatvní a v politickém úsudku někdy dosti naivní. Také mi poslal telegram, že je proti republikánské formě, ale pak kajícně uznal, že se mýlil a odvolal své stanovisko.“
Tomáš Garrigue Masaryk
Aby nedošlo k negatívnemu výkladu týchto slov, považujem za potrebné napísať aj koniec tejto spomienky. Netýka sa už ich sporu o republiku, ale hovorí veľa o ich vzťahu:
„Chodili jsme často spolu po Paříži. Měl různé slabůstky – no kto jich nemáme – a já jsem se mu posmíval. Co se nasmál! Dosud ho slyším, jak srdečně se dovedl smát. Měl jsem ho opravdu rád.“
Tomáš Garrigue Masaryk
Zdroje:
- Tomáš Garrigue Masaryk – Independent Bohemia, 1915
- Washingtonská deklarácia, 1918
- Štefánikův memorál, 1929
- gen. Maurice Janin – Milan Rastislav Štefánik, 1932
- Štefan Osuský a Bohdan Pavlů – Štefánik, kniha prvá: spomienka a postrehy, 1938
- Pichlík, Vávra, Křížek – Červeno bílá a rudá, 1967
- Anna Gašparíková-Horáková – U Masarykovcov, 1995
- Monika Holečková – Štefánikove výhrady voči Washingtonskej deklarácii, 2018
1 komentár
Komentáre sú uzavreté.