Tento článok neponúka jednodznačné odpovede na všetky otázky. Je však výborným sumárom udalostí, ktorý vám pomôže zorientovať sa v spleti rôznych internetových konšpirácií. Nepredpokladám, že je možné 100 rokov po katastrofe zistiť pravdu. Ale pokúsim sa vás dostať k nej čo najbližšie. 😉

Doba čítania: 38 minút

Nechce sa ti to čítať? Vypočuj si článok ako podcast:

08:07 – Štefánikov odlet

Generál Milan Rastislav Štefánik, dvaja talianski piloti poručík Giotto Mancinelli-Scotti, seržant Umberto Merlini a mechanik Gabriele Auggiusti odletajú z letiska Campoformido v Taliansku. Cieľom letu je Bratislava. Neďaleko Bratislavy pri Vajnoroch, je pripravená pristávacia plocha.

Štefánik (v strede) pár minút pred odletom z Campoformido, zdroj: www.gonzoaviation.com
Štefánik (v strede) pár minút pred odletom z Campoformido, zdroj: www.gonzoaviation.com

Letia ťažkým bombardérom Caproni 450. Toto lietadlo býva tiež označované ako Ca.3. Ich stroj má číslo 11495. Štefánik sedí vpredu na mieste pozorovateľa, za ním sedia dvaja piloti, pilotujúci stroj a v zadnej časti lietadla stojí mechanik.

Ráno v Bratislave sa minister pre správu Slovenska Vavro Šrobár a generál Luigi Piccione, veliteľ československých légií na Slovensku, zberajú vlakom do Skalice na slávnosť sadenia Lipy Slobody. Ani jeden z nich nepredpokladá, že by v tento deň Štefánik priletel. Predchádzajúce dni pršalo a Štefánikov let bol viackrát zrušený.

Vavro Šrobár si na prílet ministra vojenstva neskôr zaspomínal takto:

Pôvodne mal priletieť už 4. apríla, na čo sme sa náležite nachystali. Pozvali sme jeho rodinu a všetkých ľudí, o ktorých sme si mysleli, že by ho ich prítomnosť potešila. No pre povinnosti let na poslednú chvíľu zrušil. (…) Následne som ho vyzval, aby prišiel do Bratislavy dvadsiateho apríla. Generál Piccione mi naznačil, že Štefánik ešte nepríde. (…) Potom bol určený deň jeho príchodu, ale opäť sa odložil. (…) Dvadsiateho piateho apríla sme znovu očakávali jeho príchod, ale zas neprišiel.

Vavro Šrobár

Podľa talianskych archívnych dokumentov sa zdá, že počas Štefánikovho pobytu v Taliansku mu generál Piccione oznámil Šrobárovu žiadosť o urýchlený príchod do Bratislavy iba jediným telegramom a to dňa 28. apríla 1919. Ostatné Šrobárove žiadosti sa museli uskutočniť inou cestou. Pravdepodobne sa však uskutočnili, keďže ich potvrdzuje aj Masarykova korešpondencia s Edvardom Benešom.

5. apríla Masaryk píše:

…rozšířila se zpráva, že zítra přijede Štefánik – jsem zvědav.

Tomáš Garrigue Masaryk

Štefánik po Piccioneho telegrame upravil svoj harmonogram a odcestoval do Padovy, odkiaľ mal odletieť do Bratislavy. 30. apríla major Giovanelli z Padovy telegrafoval veleniu čs. vojsk na Slovensku Štefánikov zámer priletieť z letiska Campofromido 2. mája alebo neskôr. Žiadal zabezpečiť jeho pristátie.

1. mája Štefánik dostal telegram od svojho pobočníka, francúzskeho majora Fourniera. Oznamoval mu presnú polohu a dobrý stav pristávacej plochy. Major Fournier a poručík Lévi prišli do Československa s úlohou zabezpečiť Štefánikov návrat do vlasti. Prezident Masaryk o ich príchode telegrafoval Benešovi 24. apríla:

…Strimp přijel a pobočníci Štefánikovi; jeho samého čekám za několik dní.

Tomáš Garrigue Masaryk

3. mája dostal gen. Piccione správu z letiska Campoformido, že Štefánikov let bol zrušený kvôli zlému počasiu. Telegram bol odoslaný o 12:20 h. Vo svojej správe o tragédii neskôr napísal:

Uvádzam, že za úsvitu 4. mája bolo počasie veľmi jasné, ale fúkal nárazový vietor. (…) Okolo deviatej hodiny sa obloha zatiahla bez toho, aby sa vietor zmenšoval. Tieto poveternostné podmienky ma viedli k presvedčeniu, že generál Štefánik nepriletí.

Gen. Luigi Piccione

Minister pre správu Slovenska Vavro Šrobár a generál Piccione teda v nedeľu 4. mája 1919 odchádzajú do Skalice. Predsa však možnosť Štefánikovho príletu úplne nevylúčia. Na ministerstve nechávajú v pohotovosti Jána Hallu, ktorý má byť k dispozícii v prípade, že by generál Štefánik predsa len priletel.

Na nedeľu odchádza minister s plnou mocou dr. Šrobár na shromaždenie do Skalice. (…) Mojou úlohou bolo čakať, či Štefánik príde.

Ján Halla

10:00 až 10:45 hod. – Telegramy z Talianska

Z letiska Campoformido je odoslaný telegram pre generála Piccione, ktorý informuje o Štefánikovom odlete. Na papieri je poznámka o tom, že telegram bol doručený o 10:30 hodine.

Telegram z letiska Campoformido
Telegram z letiska Campoformido

Major Noseda z Veliteľsva čs. vojenských síl na Slovensku o 10:45 posiela telegram na železničnú stanicu v Skalici, určený generálovi Piccione. Oznamuje v ňom, že Štefánik:

Má doraziti okolo 12 hod., vzhledem však k poměrům počasí, vyjádřil se sám důstojník aviatik, že jeho příchod jeví se problematickým.

Mjr. Noseda
Telegram majora Nosedu
Telegram majora Nosedu

Vlak s gen. Piccione a Vavrom Šrobárom prichádza do Skalice o 10:30 hodine. V čase prijatia Nosedovho teleramu sa pravdepodobne delegácia nachádzala už na ceste k Námestiu Slobody. Cesta tam trvá pešo asi 15 minút.

Dostal gen. Piccione telegram o Štefánikovom prílete počas osláv v Skalici? Major Noseda ho označil poznámkou “ihned dodati”. V našom svete by to znamenalo, že poverený pracovník by s telegramom bežal na Námestie Slobody a snažil by sa ho doručiť generálovi. Či sa to skutočne stalo, neviem. Program osláv však zmenený nebol.

Generál Piccione vo svojej správe píše:

Okolo 10:30 hod. prišiel z letiska Campoformido rádiový telegram, v ktorom bolo oznámené, že Caproni č. 11495 odletelo o 8:07 hod. s generálom Štefánikom na palube smerom na Bratislavu. Nebol som v sídle veliteľstva, pretože som cestoval železnicou s Ministrom pre správu Slovenska na ceremoniál do Skalice, vzdialenej asi 100 km od Bratislavy. Moje velenie však okamžite vyslalo leteckého dôstojníka na bratislavské letisko, ktorý prišiel priamo z Viedne. Letisko bolo špeciálne pripravené francúzskymi dôstojníkmi na základe priamych dohôd medzi generálom Štefánikom a jeho pomocníkmi. Okrem francúzskeho pristávacieho signálu upevneného k zemi, bol pripravený predpísaný pristávací signál (plátno T) a bol tam mechanik pre lietadlá Caproni.

Gen. Luigi Piccione

11:00 až 11:15 hod. – Štefánik nad Bratislavou

O 11:00 je telegram telefonicky oznámený aj na Ministerstvo pre správu Slovenska, kde ho prijal Ján Halla. Ten si na udalosť spomína takto:

Po jedenástej hodine volá telefón vojenského veliteľa a oznamuje, že Štefánik je na ceste a o 12. sostúpi na letišti vajnorskom. Svolávame autá, hľadám, kto je prítomný a keď sme vyrazili s dr. Ivankom a dr. Medveckým, vznášal sa v diaľke za Dunajom čierny vták.

Ján Halla

Kým Ján Halla zháňa auto a snaží sa kontaktovať Vavra Šrobára, Štefánikovo lietadlo sa objaví nad Bratislavou. Urobí dva okruhy nad mestom, potom pokračuje smerom na Vajnory.

11:15 až 11:30 hod. – Streľba na lietadlo

Keď lietadlo letí ponad delostrelecké kasárne, je naň zahájená paľba z pušiek. Známe je svedectvo mäsiara z Ivánky pri Dunaji Michala Lechtu a Fraňa Niča, ktoré vyšli v Slovenskej pravde v roku 1927:

V spomenutých kasárňach v tom čase, súc nedeľa, bol kľud. Časť vojakov bola na dvore. Z ich chovania bolo vidieť, že príleť lietadla nečakali. Tu zrazu strhol sa krik, bolo počuť volanie: „maďarské lietadlo“, „dolu s nim“, „do zbrane“ atd. Vojaci utekali po zbraň a onedlho zahájili silnú streľbu na lietadlo, ktoré vtedy bolo už nad kasárňami. Na lietadle bolo vidieť, že streľba bola účinná, lebo lietadlo sa zakolísalo, objavili sa v ňom tri postavy, ktoré bielymi vreckovkami dávali znamenia, aby sa nestrieľalo. Vojaci, ačkoľvek videli dávané znamenia, pokračovali v streľbe.

Michal Lechta

Fraňo Nič, robotník v Stolwerkovej továrni v Bratislave s bytom na Tehelnom poli dosvedčuje:

Všetko na ulici sa sbiehalo a pozeralo na lietadlo, ktoré veľmi nízko letelo, že bolo vidieť taliansku barvu a v lietadle štyri osoby. Súčasne som zbadal, že vojak v plnom zbroji na stráži na rohu kasárne delostreleckej na ulici, kde inokedy nestáva. Tento rýchlo vystrelil na lietadlo 4-5 rán a odbehnul do kasárne. V pár minútach započala rýchla paľba z dvora… (…) Hneď po odletení lietadla vojaci a celé obecenstvo hovorilo, že „ten dostal svoje“ a že lietadlo je dostrieľané.

Fraňo Nič

Na lietadlo mal vystreliť vojak Meša, ktorí konal strážnu službu. Vojak Psica, ktorý konal stráž s vojakom Mešom vo výpovedi uviedol, že nikto okrem Mešu nestrieľal. Rovnako vypovedal Václav Šebek, ktorý pracoval ako pisár v štábnej budove delostreleckých kasární. V osudný deň nepočul žiadnu streľbu.

Mohlo byť lietadlo poškodené streľbou? Talianska vyšetrovacia komisia, ktorá vyšetrovala nehodu ako prvá, nenašla stopy po streľbe ani na vraku, ani na telách. Časti vraku a niektoré telá členov posádky však boli zničené ohňom. Takže 100 % istotu nemáme.

Pre ľahšiu predstavivosť, takto vyzerá pohľad na zem z výšky 200 metrov.

Pohľad na Tehelné pole z výšky 200 metrov
Pohľad na Tehelné pole z výšky 200 metrov

Mohol si niekto pomýliť maďarské značenie s talianskym? V Maďarsku vládol komunistický režim, lietadlá nezdobili tradičné maďarské farby, ktoré sú podobné talianskym, ale sovietske hviezdy.

Ak si prečítame knihu britského historika a novinára Roberta Williama Seton-Watsona s názvom „Slovensko kedysi a teraz“ z roku 1931, dozvieme sa, že v Uhorsku bola pred vojnou až 40 % negramotnosť. Podľa generála Františka Moravca bolo toto percento v prípade Slovákov oveľa vyššie. Vo svojich memoároch hovorí:

Jako důsledek své poroby byli Slováci v té době asi o sto let pozadu za svými českými bratry. Měli velký počet analfabetů (asi 90 %), žádný průmysl, venkovský lid žil v nuzných poměrech, půda byla ve vlastnictví maďarské aristokracie.

Gen. František Moravec

Omyl by som teda vôbec nevylučovala. Strieľajúci vojak alebo vojaci nemuseli mať vedomosť o tom, aké značenia používa maďarská armáda. O prílete československého ministra vojenstva informovaní neboli. Nešlo o medializovanú udalosť.

Značenie maďarských lietadiel v máji 1919
Značenie maďarských lietadiel v máji 1919

Nadporučík Želibor Kirinovič si na problematickú identifikáciu lietadla spomína takto:

Okolo jedenástej hodiny som sa pobral do juhovýchodného cípu hradného parku, kde bol umiestnený guľomet proti maďarským lietadlám s obsluhou niekoľkých mužov niektorého talianskeho legionárskeho pluku, myslím že 33. Bol som na tomto mieste len chvíľu, keď sa niekde nad Kopčanmi objavilo lietadlo, ktoré sa blížilo ponad Petržalku smerom k Bratislave. Všetci prítomní sme sa domievali, že to letí opäť nejaké maďarské bolševícke lietadlo a preto posádka guľometu okamžite vykonala prípravy na zahájenie paľby, avšak ju nezahájila. Keď lietadlo letelo nad Petržalkou, spoznali sme, že sa jedná o typ Caproniho a rozoznali sme farebné zeleno-červené kruhy, značku talianskych lietadiel. Predsa len sme mali určité pochybnosti o pôvode lietadla, preto som sa ihneď odobral do neďalekej kancelárie náhradnej roty, odkiaľ som telefonicky zavolal vtedajšie námornícke kasárne. Spýtal som sa, ako sa máme voči lietadlu, ktoré krúži nad Bratislavou zachovať. S určitosťou sa pamätám na odpoveď: „Preboha nestrieľajte, je to Štefánik.“ Utekal som na guľometné stanovište, kde strelec mieriac na lietadlo ešte stále mal prst na spúšti.

Nadporučík Želibor Kirinovič

11:30 až 11:55 hod. – Štefánikova smrť

Lietadlo so Štefánikom ďalej pokračuje v smere na Vajnory. Nalietava na pole pred zriaďovacím nádražím, potom opäť stúpa v smere letisko Vajnory. Letí asi 200 m južne od letiska. Oblieta Vajnory tesne nad domami a stáča sa širokým oblúkom smerom k Ivánke pri Dunaji, zrejme s úmyslom pristáť na pripravenej pristávacej ploche proti vetru.

Šefánikov pobočník major Fournier vo svojom hlásení píše:

Dňa 4. mája vracali sme sa autom z vajnorskej roviny. Počasie bolo značne nepriaznivé. Tu sme zbadali nad mestom lietadlo. Hneď sme sa vrátili na pristávaciu plochu, nespúšťajúc letúň z dohľadu. Všetko bolo pripravené na pristátie. Lietadlo niekoľko minút krúžilo nad Dunajom vo výške asi 400 – 500 metrov, potom sa znieslo nižšie, akoby chcelo pristáť na niektorom dosť vzdialenom poli. Potom však opäť vystúpilo do výšky nejakých 100 až 200 m. Teraz sme dali znamenie tým, že mechanik zapálil benzín, aby dymom zdôraznil smer pristátia, znázornený už polohou veľkého T. Zatiaľ sa letúň blížil k nám, preletel nás a stáčajúc sa späť, započal veľký oblúk. Prekvapila nás šírka tohto oblúka. V okamžiku, keď lietadlo začínalo oblúk, aby sa dostalo do smeru k nám, odrazu sa zrútilo z výšky asi 100 m priamo k zemi. Posledný okamžik pádu bol pre nás zaclonený stromami.

Mjr. Gaston Fournier

Podobný opis nešťastia vo svojej správe podáva aj taliansky poručík Tommasini. Za príčinu pádu lietadla považuje silný vietor.

Okolo 11:15 hodine sa ojavilo lietadlo z Bratislavy. Išlo smerom k letisku. Približovalo sa vo veľmi malej nadmorskej výške, asi 200 metrov. Posádka teda určite videla pole, hangár, písmeno „T“ a dym, ktorým sme signalizovali smer vetra. Lietadlo opísalo široký oblúk doprava, pravdepodobne išlo správnym smerom na pristátie proti vetru. Keď ešte oblúk nebol úplne dokončený, lietadlo sa viditeľne naklonilo a prudko kleslo dolu. Zmizlo nám za stromami. Videli sme v mieste pádu hustý čierny stĺpec dymu, ktorý naznačoval vzplanutie lietadla. Išiel som na miesto nešťastia a bohužiaľ, všetci boli mŕtvi. Dolu podpísaný je toho názoru, že nešťastie sa udialo kvôli veľmi silnému vetru, ktorý v tom čase zúril na poli.

Por. Tommasini
Mapa Štefánikovho posledného letu
Mapa Štefánikovho posledného letu

Čo sa dialo po páde lietadla?

Talianski karabinieri a francúzski vojaci, ktorí sa nachádzali pri pristávacej ploche boli od miesta pádu lietadla vzdialení asi 3 kilometre. Trvalo im približne pol hodinu, kým sa dostali cez polia k vraku. Cestou stretli vládnu delegáciu s Jánom Hallom.

A čo tak stojíme v rozpakoch na rozblatenej ceste, pribiehajú francúzski vojaci, ktorých Štefánik poslal, aby pripravili jeho slietnutie a ukazujú zlovestný dym nad stromami hája. Cez brázdy vodou naplnené bežím k lesíku, predierame sa kríkmi a s úžasom vidíme dohorievajúci aeroplán a tri bezvládne telá na poľnej ceste. Jedno telo bol náš Štefánik. Nebolo možné zdržať sa plaču…

Ján Halla

No skôr, než sa vojaci alebo vládna delegácia dostanú k horiacemu vraku, objavujú sa na mieste nešťastia ľudia z neďalekých majerov a manipulujú s telami. Keďže lietadlo horí a vybuchuje munícia, odťahujú tri telá do bezpečnejšej vzdialenosti. Telo mechanika Gabriele Augguisti je zakliesnené pod vrakom a jeho zbytky budú objavené až pri odvážaní trosiek.

Trosky Štefánikovho lietadla, zdroj: Štefánik vo fotografii, 1938
Trosky Štefánikovho lietadla, zdroj: Štefánik vo fotografii, 1938

Kým Caproni dohorieva neďaleko Ivánky pri Dunaji, Vavro Šrobár a generál Piccione zasadajú k slávnostnému obedu v Dome kultúry v Skalici. O pol druhej im prinesú telegramy oznamujúce Štefánikovu smrť. Okamžite odchádzajú vlakom do Bratislavy, kam prídu medzi treťou a štvrtou po poludní. Medzitým miesto nešťastia prichádza zdokumentovať fotografka. Telá sú prevezené do vojenskej nemocnice v Bratislave.

Štefánikova neter Zora Izáková sa nevie dočkať stretnutia s ujom. Čaká na neho spolu s bratom a babkou, Štefánikovou mamou v Bratislave. Vládna delegácia však nechodí, hoci lietadlo videli krúžiť nad Bratislavou. A tak spolu s bratom idú na vlastnú päsť k vládnej budove, dúfajúc, že uvidia uja prichádzať ako prví. Píše:

Vytratíme sa s bratom tajne a tešíme sa, že prví budeme sa môcť doma pochváliť, že sme ho už videli. Stráž pri Fridrichovom paláci (pozn. autorky: Vládna budova, terajšia filozofická fakulta na Gondovej ulici) – taliansky legionár – nás upravuje do divíznej nemocnice. Je tam. Okolo spoluletci – a či hromádky ohorelých pozostatkov, prikrytých vlajkami. Tu leží – kožená letecká helma ešte na hlave – legionár, letec, generál, ale nie! – Náš ujo Milanko. A jeho milé, dobré oči zavreté – navždy.

Zora Izáková

Masaryk ešte v deň nešťastia telegrafuje Benešovi:

Milan je mrtev – i ten skon jeho je v souladu s jeho kariérou; alespoň možno jej bez obtíží takto symbolisovat. A právě odešel v okamžiku, kdy jsem si dělal plány, jak všecko urovnat a jak jednat s ním. I fysicky i duševně skon jeho není horší než konec, jenž ho chudáka očekával podle výpovědi sibiřských našich lékařů. Já mám tolik práce, že jen úkradkem filosofuji o Milanovi a jeho smrti…

Tomáš Garrigue Masaryk

O jedenásť rokov neskôr si v Topoľčiankach opäť spomenie na osudnú nedeľu. Jeho myšlienky zachytí archivárka Anna Gašparíková-Horáková takto:

Prezident spomínal na deň smrti. Bola nedeľa. Dostal telegram, myslel, že je to pozdrav od Milana, keď do Bratislavy došiel. Ani ho hneď neotvoril, myslel na zápisky, ktoré mu Štefánik sľúbil priniesť, aby videl najmä na veci sibírske. Keď telegram otvoril – prečítal správu o smrti: „Co myšlenek táhlo mi hlavou! Věděl jsem, že Štefánik těžko by se vpravil do každodenní práce s našimi lidmi tu doma, ale tenkrát přál jsem si jeho příchodu, aby se zbavil ministra vojenství – anarchisty Klofáče. Stalo se jinak, umřel a nimbus dala mu smrt.“

Anna Gašparíková-Horáková

Štefánikovu nehodu vyšetroval špičkový pilot

Štefánik bol v roku 1919 prominentnou osobou. Nielen preto, že bol ministrom Československa a generálom francúzskej armády. Osobne sa poznal s mnohými vplyvnými ľuďmi vtedajšej spoločnosti. Priatelil sa s maršálom Foch, ktorý velil všetkým dohodovým armádam prvej svetovej vojny. Poznal sa s francúzskym aj s talianskym premiérom. Jeho podivuhodná smrť teda vyvolala patričný záujem.

5. mája prichádza do Bratislavy 28 ročný taliansky kapitán Federico Zapelloni, ktorý má vyšetriť príčiny nešťastia. Nedajte sa oklamať vekom. Kapitán Zapelloni je talianske bombardovacie eso, pilot, letecký inžinier a odborník na lietadlá Caproni. Už ako 20 ročný si sám navrhol, zostrojil a pilotoval vetroň. Počas vojny vymyslel svoj vlastný manéver pre bombardéri Caproni. Jeho letka sa zúčastňovala bojových misií vždy bez straty na životoch.

V čase Štefánikovej nehody sa kapitán nachádza vo Viedni ako člen talianskej vojenskej misie pre prímerie s Rakúskom.

Federico Zapelloni, talianske bombardovacie eso pred svojím Caproni
Federico Zapelloni, talianske bombardovacie eso pred svojím Caproni

Zapelloniho vyšetrovanie prebehne extrémne rýchlo. Opiera sa o tvrdé fakty – výpovede vojakov na letisku, preskúmanie miesta nehody a trosiek lietadla, výsledky pitvy… Záverečnú správu má hotovú už 6. mája 1919. Zaujímavé je, že kapitán v nej vôbec nepripúšťa možnosť, že by Caproni mohlo padnúť vplyvom nárazového vetra. Bombardéri Caproni boli charakteristické tým, že odolávali oveľa silnejším poveternostným podmienkam.

Zapelloni vidí iba dve možné príčiny pádu:

  • chybu pilota, ktorým mal byť samotný Štefánik
  • alebo chybu stroja, ktorou bol pretrhnutý rádiotelegrafický drôt namotaný na tiahla výškového kormidla.

Prvá hypotéza počíta s tým, že Štefánik pilotoval stroj. Mladý kapitán predpokladá, že generál vplyvom emócií stratil vedomie, padol na ovládanie výškového kormidla a lietadlo sa zrútilo k zemi. Vyšetrovacia správa miestami vyzerá ako román pre ženy.

Upoután nádherným divadlem, kterým pro něho musel být pohled na rodnou zemi, od které byl odloučen po 5 let plných úzkosti a práce, statečný generál chtěl seděti u řididel Caproni, ale přemožen pohnutím upadl asi do jedné z častých mdlob, spadl na volant tak, že způsobil prudké přistání přístroje.

Kapitán Federico Zapelloni

Snáď aj pre tento… emotívny štýl písania súčasní historici spochybňujú výsledky vyšetrovania. Kapitán však vychádzal z poznatku, že zdravotný stav generála Štefánika nebol ideálny. Často upadal do mdlôb a trápili ho bolesti žalúdka.

Zapelloniho dôkazy v prospech tvrdenia, že Štefánik pilotoval stroj sú ťažko spochybniteľné.

Z polohy mrtvol posádky, utrpěných zranění zvlášť příznačních u dvou z nich a z mohých jiných známek vysvítá, že ministr Štefánik byl na místě levého pilota, poručík Mancinelli pravého pilota, seržant Merlino pozorovatele a motorista na místě mezi benzínovými nádržemi. Jestliže i toto postavení neodpovídá tomu, jaké bylo na počátku letu, bylo jisto posádkou zaujato během letu. Skutečně také mrtvoly ministra a poručíka Mancinelli byly nalezeny velmi blízko u sebe, zatím co seržant Merlino byl více vpředu než ostatní (7-8 metrů) a motorista pod bočným motorem. Mezi zraněními poručíka Mancinelli a ministra, jež jsou velmi podobná, jest pozorovati pohmožděniny na varlatech způsobené nepochybně řídící pákou, kteréžto zranění je velmi příznačné u pilotů po podobných pádech.

Kapitán Frederico Zapelloni

Z letiska Campoformido Štefánik preukázateľne odlietal na mieste pozorovateľa. Bolo možné zmeniť miesta posádky behom letu? Podľa kapitána Zapelloni jednoznačne áno.

O tom, že posádka sa mohla v priestore lietadla pohybovať, svedčí aj táto raritná fotografia. Vidíme na nej dvoch mužov v leteckých kombinézach, ktorí sa nachádzajú v priestore za pilotmi. Jeden z mužov stojí na krídle vedľa pravého motora. Druhý muž stojí medzi nádržami s palivom. Fotografia bola uverejnená v knihe „Aeroplani Caproni, Gianni Caproni and His Aircraft 1910-1983“. Podľa popisu zachytáva posádku počas letu. Vtedajší piloti očividne poznali spôsoby, akými dokázali meniť svoje pozície v letiacom lietadle.

Pohyb posádky počas letu v lietadlách Caproni
Pohyb posádky počas letu v lietadlách Caproni

Ďalším argument proti Zapelloniho tvrdeniu má byť skutočnosť, že Štefánik mal 4. mája na sebe oblečených osem vrstiev odevu. Mimochodom, bolo medzi nimi aj pyžamo, takže si myslím, že mal na sebe všetky veci, ktoré mohol potrebovať na krátky pobyt v Československu. Mohol takto naobliekaný generál preliezať lietadlom? Ktovie. Existuje však aj iný spôsob, akým sa dal zmeniť zasadací poriadok – medzipristátie.

Druhú hypotézu o poruche lietadla dokazuje Zapelloni zápisom v notese, objavenom pri tele mechanika. V otvorených lietadlách kvôli hluku nebolo možné viesť duchaplný rozhovor, preto sa posádka dorozumievala písaním alebo posunkami.

Zapelloni vo svojej správe píše:

K potvrzení druhé hypothesi stačí stránka v zápisníku, která byla nalezena v kapse motoristy, kterou podepsaný nalezl při vyšetřování příčin neštěstí a kterou rozluštil jak následuje:

– Je nutno přistáti

– Ano protrhl se drát rádio svinul se kolem kladkostroje profondeur (Pozn. autorky: francúzske slovo označujúce hĺbku.)

– Kde přistaneme

– Ve Vídni

Kap. Federico Zapelloni

Pristálo lietadlo vo Viedni, aby posádka opravila závadu? Nikto nevie. Ak by skutočne pristáli, Štefánik si mohol bez námahy vymeniť miesto s druhým pilotom.

Zapelloniho tvrdenie, že druhým pilotom bol generál Štefánik je možné doplniť aj o jeden „mäkký“ fakt. Štefánik pred odletom z Campoformido vyjadril žiadosť pilotovať lietadlo. Aj keď nakoniec odlietal na mieste pozorovateľa, je možné, že svoju žiadosť opakoval počas letu a dosiahol úspech. Psychologický rozbor, ktorý neskôr vypracoval jeho kolega a priateľ generál Maurice Janin potvrzuje, že Štefánik bol ctižiadostivý a dosahoval ciele, ktoré si stanovil. Janin vo svojej knihe píše:

Ctižádost, aby zaujímal ve službách pro vlast první místo, aby byl v čele těch, kdo pracovali k jejímu osvobození, a horoucí přání, aby sklízel slávu jakožto jeden z hlavních tvůrců její svobody, pojila se k neohrožené odvaze, která byla jedním z rysů jeho povahy. Proto se díval příznivě na každý podnik, kde musil jednati před očima všech, zvláště bylo-li nutno, aby pro jeho uskutočnení podstupoval nebezpečí, a bylo-li třeba, aby pro vítězství nad ním rozvinul své duševní i tělesné vlastnosti za takových podmínek, že mu z toho musila plynouti jediněčná sláva. (…) Měl radost, mohl-li ukázati, že pohrdá nebezpečím.

Gen. Maurice Janin

Talianske úrady sa rozhodli medializovať prvú hypotézu bez ďalšieho dokazovania.

Posádka lietadla Caproni, ilustračný obrázok
Posádka lietadla Caproni, ilustračný obrázok

Československé vyšetrovanie sa začalo v novembri 1926 na základe žiadosti Ministerstva národnej obrany. Existovala pochybnosť o tom, či bolo talianske vyšetrovanie dostatočne objektívne a či nemalo za cieľ zachovať dobrú povesť talianskeho letectva. Nové vyšetrovanie bolo postavené na výpovediach očitých svedkov, ktoré Zapelloniho v roku 1919 vôbec nezaujímali. A svedkovia narozprávali všeličo. Kým jedni počuli delostreleckú paľbu z hradu a streľbu z kasární, iní videli Štefánika vyskočiť z lietadla. A našli sa aj takí, čo ho videli umierať s Pittsburgskou dohodou na prsiach.

Záverečná správa z druhého vyšetrovania však za príčinu pádu neurčila streľbu, ale silný vietor. Opierajúc sa o svedecké výpovede dôstojníkov na letisku.

Príčinou katastrofy bol prudký, nárazový vietor severozápadný, ktorý bol v ten deň a dobe manévrovania lietadla nad letiskom a ktorý asi premohol celé úsilie pilota cudzinca, ktorý nepoznal poveternostné pomery v bratislavskej krajine, prevrátil neočakávane lietadlo, ktoré sa chystalo na pristátie.

Záverečná správa vyšetrovacej komisie Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, 1927

Aj keď sa zdá, že záver československého vyšetrovania je iný, než záver talianskeho vyšetrovania, nie je to celkom tak. Obe správy v podstate hovoria o tom, že piloti nezvládli pristávací manéver a líšia sa len v dôvodoch, pre ktoré sa tak stalo.

Only God knows 🙂

S veľkou pravdepodobnosťou generál Milan Rastislav Štefánik v čase pádu lietadla sedel na mieste druhého pilota. Či v dobe pristávania stratil vedomie alebo trpel žalúdočnými bolesťami, ktoré mohli obmedziť jeho schopnosti, sa nedá nijako preukázať. Ale ak skúseného druhého pilota Merliniho nahradil letec, ktorý tri roky nepilotoval žiadne lietadlo a nikdy neriadil ťažký bombardér, nie je úplne mimo domnievať sa, že aj rutinný pristávací manéver sa vplyvom zhoršených poveternostných podmienok, vyžadujúcich zručnosť oboch pilotov, mohol skomplikovať.

Obe vyšetrovania navyše preukázali, že stroj mohol mať poruchu. Či už išlo o rádiotelegrafický drôt namotaný na riadení výškového kormidla, alebo prípadné poškodenie po streľbe z pušiek.

Zabudnite na slobodomurárske spiknutie alebo Benešov atentát. Pravda býva menej veľkolepá. A občas bolí.

Možné príčíny pádu lietadla

Zlyhanie pilotovZlyhanie lietadla
Zhoršené poveternostné podmienky na letisku mohli vyžadovať zručnosti oboch pilotov súčasne. Štefánik (pravdepodobne na mieste druhého pilota) však skúsenosti s pilotovaním ťažkého bombardéra nemal. Tri roky vôbec žiadne lietadlo nepilotoval.
Rádiotelegrafický drôt namotaný na tiahlach výškového kormidla mohol v kritickom momente spôsobiť horšiu manévrovateľnosť lietadla. Nie je preukázané, či posádka závadu opravila alebo nie.
Piloti zrejme nezvládli pristávací manéver kvôli silnému vetru.Poveternostné podmienky na letisku mohli prevyšovať schopnosti lietadla.
Nikto z posádky lietadla nemal skúsenosti s pristávacou plochou, ani poveternostnými podmienkami vo Vajnoroch.Na lietadlo bolo strieľané z pušky alebo pušiek. Kvôli požiaru po náraze sa nedalo dostatočne preukázať, či bolo zasianuté alebo nie. Prípadné poškodenie lietadla by mohlo ovplyvniť jeho manévrovacie schopnosti.
Zdravotný stav generála Štefánika mohol zapríčiniť zníženú koncentráciu pilotov v čase pristávacieho manévru. Avšak neexistuje možnosť, ako to dokázať.

Tento článok by nevznikol bez pomoci Petra Návrata, za čo mu veľmi pekne ďakujem.

Zdroje:

A toto si pusti poriadne nahlas. 🙂