Konflikt Pellé – Piccione rozhádal aj Beneša so Štefánikom

Svetové veľmoci si spočiatku neželali rozpad Rakúsko-Uhorska. Existovali obavy, že by to spôsobilo nestabilitu regiónu. To, že Československo nakoniec vzniklo, bolo teda naozaj výsledkom tvrdej práce zahraničného odboja. Bohužiaľ, už v roku 1919 počas konfliktu Pellé – Piccione sa začali potvrdzovať obavy, že Československo môže byť zdrojom problémov. Myslím, že tento konflikt bol pre republiku závažnejší, ako sa zdá. A nielen preto, lebo vniesol rozpor do vzťahov v triumviráte.

Doba čítania: 17 minút

Spoznajte moderné dejiny Slovenska aj na Youtube.

Československé okupačné vojsko

Vyhlásením Československa republika vznikla len teoreticky. Prakticky bolo potrebné vojensky obsadiť sporné pohraničné územia a tiež celé územie Slovenska. Lenže medzinárodne uznané hranice nového štátu zatiaľ neexistovali. A neexistovala ani československá armáda.

Československo síce má vytvorené legionárske vojská vo Francúzsku, Taliansku a Rusku, ale tie sú stále viazané doznievajúcimi bojmi prvej svetovej vojny a Sibírskou intervenciou. Minister zahraničných vecí Edvard Beneš požiada o vyslanie legionárov na územie Československa ako Francúzsko, tak Taliansko.

Ale kým sa zahraničné vojenské misie dostanú na naše územie, musíme si pomôcť sami. Česká tlač povoláva bývalých vojakov rakúsko-uhorskej armády a žandárov na Slovensko. Slovenské noviny verbujú mužov do „Gardy Slovenskej Slobody“. Obsadzovanie krajiny prebieha živelne, no celkom úspešne. Teda až do chvíle, kým sympatizanti rakúsko-uhorskej monarchie zastúpení v komunálnej politike na Slovensko nepovolajú vojenskú posilu z Maďarska.

Vojenské misie v republike

Začiatkom decembra 1918 prichádzajú na naše územie prví legionári. Najskôr hŕstka francúzskych legionárov a vzápätí legionári z Talianska. Obe skupiny do Československa posiela Taliansko prostredníctvom svojej železničnej siete. Vo Francúzsku sa na československé légie koncom vojny takmer zabudlo.

Prichádzajúci francúzski legionári sa okamžite zapoja do bojov o Tešínsko na poľskej hranici. Taliani operujú prevažne na Morave a Slovensku.

Taliansky generál Luigi Piccione sa 26. decembra 1918 stáva veliteľom československého okupačného vojska na Slovensku. Už 30. decembra 1918 legionári z Talianska obsadia Bratislavu.

V decembri je vymenovaný aj prvý slovenský župan pre Oravskú stolicu, Vladimír Pivko. A vzniká prvé československé gymnázium v Skalici – Masarykovo. Učitelia sú českí, vyučovací jazyk je slovenský.

Taliani do republiky posielajú dve divízie legionárov a tiež významnú materiálnu pomoc. Krátko po vojne, kedy samo Taliansko trpelo nedostatkom. Snáď za to môžu výborné vzťahy, ktoré si v krajine koncom vojny vytvoril Milan Štefánik. Jeho snúbenica bola Talianka z vyššej spoločnosti a dobrý dojem zanechal aj pri zakladaní československých légií. Predseda vlády Vittorio Orlando si na tú chvíľu zaspomínal takto:

„…když jsme dávali souhlas, měli jsme slzy v očích.“

Vittorio Orlando

Taliani samozrejme nerobili charitu len tak, pre Štefánikove modré oči, sledovali tým svoj politický záujem a očakávali, že v Strednej Európe získajú politický vplyv. No na vrelé prijatie v Taliansku si spomína aj prezident Masaryk. Benešovi v decembri 1918 píše:

…všichni nám tu jdou vstříc co nejvlídněji. Jsou upřimní v tom, aspoň vojáci a král. (…) Italové utvořili celou armádu, vyzbrojili a vyšatili ji vzorně.

Tomáš Garrigue Masaryk

Opisuje mu tiež, akým spôsobom si predstavuje usporiadanie právomocí v republike.

Rozdělím to tak, italské bude mít Ital, francouzské Francouz. Jestliže by Ital nepřijal francouzského komanda.

Tomáš Garrigue Masaryk

Vyzerá to dobre, čo myslíte?

Ale vo februári 1919 do republiky príde francúzsky generál Maurice Pellé.

Generál Štefánik medzi čs. legionármi v Gallarate, Taliansko 1919. Zdroj: Štefánik vo fotografii, 1938

Pellé a Piccione

Edvard Beneš je presvedčený, že moderné Francúzsko bude pre Československo lepším partnerom, než konzervatívne monarchistické Taliansko. Jeho politika od začiatku smeruje k spojenectvu s Francúzskou republikou. V januári uzavrie dohodu, na základe ktorej sa generál Maurice Pellé stáva náčelníkom Hlavného štábu československej brannej moci. Francúzi tým získavajú úplnú kontrolu nad novovznikajúcou armádou a z Československa sa definitívne stáva francúzsky satelit.

Štefánik koncom vojny nadobudol presvedčenie, že to nie je pre Československo úplne správna cesta a presadzoval, aby v krajine získali vplyv aj Taliani. Zmenu Štefánikovej orientácie z Francúzska na Taliansko mala zrejme na svedomí jeho snúbenica Guiliana Benzoni. To už tak chodí vo svete… za všetkým hľadaj ženu. 🙂

Giuliana Benzoni
Giuliana Benzoni

Francúzi sa však s Talianmi o Československo deliť nemienili.

Vo februári 1919 sa československá armáda stala súčasťou dohodových ozbrojených síl pod velením maršala Foch, ktorého priamym zástupcom v Československu sa stal generál Pellé.

Piccione sa teda bez upozornenia, či predchádzajúcej dohody stal podriadeným francúzskeho generála. Zmätenú situáciu vo velení vojenských misií opísal prezident Masaryk v liste Benešovi z marca 1919:

Generál Piccione prohlašuje, že obdržel od své vlády instrukce, jako by nebyl a neměl býti podřízen generálovi Pellé. Tento zase tvrdí, že je representantem maršálka Focha, a sice v tom smyslu, že maršálek Foch na něho svoji moc, pokud se týče zemí Československé republiky, delegoval.

Tomáš Garrigue Masaryk

Piccione rešpektuje velenie maršala Foch, Taliansko je koniec-koncov tiež súčasťou dohodových armád, ale aby mu rozkazy v Československu dával francúzsky generál Pellé, s tým sa nevie a s ohľadom na politické ciele svojej krajiny, ani nemôže zmieriť.

Proti Talianom sa okamžite rozbehne československá propaganda. Talianski dôstojníci sú českými novinami a niektorými politikmi účelovo obviňovaní z loajálnosti k maďarskej šľachte. Aspoň tak sa vo februári 1919 sťažuje u Masaryka taliansky vyslanec.

Aj Štefánik neskôr v Taliansku zistí, že tamojší vojaci, ktorí ešte len majú byť odoslaní do republiky, sú organizovaní tak, aby nemuseli byť do jednotiek začleňovaní talianski dôstojníci. Príkaz k tomu vydáva minister národnej obrany Klofáč s Benešom. Odôvodňujú to tým, že talianske velenie si nerozumie s vojakmi. V skutočnosti však potrebujú Talianov z légií odstrániť.

Takéto jednanie s krajinou, ktorá ochotne poskytla republike vojenskú aj materiálnu pomoc v čase, kedy ju repulika potrebovala, nevyzerá zo strany Československa seriózne.

Generál Luigi Piccione víta prezidenta Masaryka v Prahe.

Beneš: Já zapomněl

Napätie medzi vojenskými misiami na našom území je prejavom vzájomného súperenia oboch európskych krajín, ktoré je dané historicky. Beneš túto skutočnosť podcenil. Sám si priznal vinu, keď Masarykovi v apríli 1919 len tak medzi rečou napísal:

…úprimně řečeno nemyslil jsem na to a zapomněl…

Edvard Beneš

Trochu skromné tvrdenie, od ministra zahraničných vecí. Keď v listoch prezidentovi ohováral Štefánika, až taký stručný nebol.

Apropo Štefánik. Hneď ako sa zorientuje v situácii po návrate z Ruska, vyčíta Benešovi zmluvy s Francúzskom. Je presvedčený, že Beneš nemal právomoc k podpisu zmluvy, na základe ktorej mal byť generál Pellé menovaný za náčelníka Hlavného štábu československej brannej moci.

Generál Štefánik bol v tom čase ministrom vojenstva. Vďaka nedorozumeniu medzi zahraničným a domácim odbojom malo Československo aj ministra národnej obrany, ktorým bol Václav Klofáč. Je možné, že Beneš využil túto anomáliu, Štefánika obišiel a zmluvy podpísal spolu s Klofáčom. Zmluvy som nevidela a neviem, koho podpis sa na nich nachádza. Jednanie o týchto veciach však spadá do Štefánikovho alebo Klofáčovho rezortu.

Počas hádky Štefánik Beneša verejne obviní z nečestnosti. Tým sa končí ich priateľstvo.

O Štefánikovi bolo známe, že prechovával veľké sympatie ako k Francúzsku, tak k Taliansku. Koncom vojny sa jeho pozornosť sústreďovala predovšetkým na Taliansko. Československé légie vytvorené v tejto krajine boli hlavne jeho zásluha. Môžeme ich dokonca považovať za vrchol v Štefánikovej diplomatickej kariére. Keďže 21. apríla 1918 v Taliansku vznikli úplne autonómne čs. légie, ktoré neboli podriadené talianskemu kráľovi, ale Československej národnej rade. Týmto aktom bola Národná rada prvýkrát uznaná za legitímnu predstaviteľku budúceho štátu Čechov a Slovákov. 

Beneš bol presvedčený, že Taliani Štefánikom – napriek jeho vysokej inteligencii – manipulovali a zámerne prehlbovali ich vzájomné nezhody. Aspoň tak to napísal Masarykovi. Štefánik si zas myslel, že Beneš s Masarykom nerozumejú vzťahom medzi spojencami. Myslím, že v oboch tvrdeniach je kus pravdy.

No nie len v Paríži je dusno.

Taliansky plukovník Vecchiarelli, ktorý oznamuje do vlasti prílet prvých francúzskych lietadiel Spad na letisko pri Prahe, nezabúda spomenúť, ako sa ho francúzski piloti ironicky pýtajú, kedy priletia tie famózne talianske Caproni.

Ako vieme, jedno famózne Caproni priletelo 4. mája 1919 a zrútilo sa pri pristávaní, neďaleko Bratislavy. Pasažierom lietadla bol generál Milan Štefánik.

Práve on môže pár dní pred svojou smrťou vysporiadať konflikt medzi francúzskou a talianskou vojenskou misiou. Má dobré vzťahy s maršalom Foch a Taliani ho zbožňujú.

Milan Rastislav Štefánik, zdroj: Wikimedia Commons
Milan Rastislav Štefánik, zdroj: Wikimedia Commons

Nahnevaní Taliani

Výsledkom Štefánikových jednaní je dohoda o odchode talianskych vojsk z Československej republiky a to k 24. máju 1919. V tento deň sa má ustanoviť nová československá armáda, čím sa poslanie talianskej vojenskej misie oficiálne skončí. Francúzi však v republike zostávajú.

Štefánik – ako minister vojenstva – má vyjadriť Taliansku prejavy sympatie. Kým sa tak stane, generál Piccione zostáva veliteľom vojenských operácií na východ od rieky Moravy a na Slovensku.

Ešte počas jednania o postavení oboch zahraničných generálov Taliansko zmenilo svoju politiku voči Československu na mierovej konferencii v Paríži. Dalo by sa povedať, že vzťahy ochladli.

Keď potom koncom mája 1919 na hranice Slovenska zaútočí boľševická Maďarská repubika rád, generál Piccione a všetci talianski dôstojníci budú práve opúšťať naše územie. Miesto poďakovania ich československá propaganda obviní z neudržania demarkačnej línie. Taliani však republiku opúšťajú podľa dohody a v krajine neexistuje už nikto, kvôli komu by chceli ostať. Treba však dodať, že nikto na Pražskom hrade si ich prítomnosť ani neželá. Jediný človek, ktorí s nimi jednal férovo, zahynul v troskách lietadla 4. mája 1919.

Keď v roku 1920 Peter Kompiš – jeden z mála novinárov, ktorí dokumentovali boje o Slovensko –, vydal svoju ľahučko propagandistickú knihu „Na slovenském bojišti“, o generálovi Piccione a Talianoch v nej nebola ani jedna pozitívna zmienka. Našťastie slovenský ľud si pamäť na Talianov uchoval prostredníctvom obecných a mestských kroník. No a vo Vajnoroch si dnes dokonca môžete kúpiť aj prémiové víno, ktoré nesie meno generála Piccione na jeho počesť.

Obnoviť československo-talianske vzťahy v prvej republike sa už Benešovi s Masarykom nikdy nepodarí. V talianskej diplomacii im nikto neverí. O 19 rokov neskôr taliansky vodca Benito Mussolini ochotne asistuje Hitlerovi počas Mníchovskej dohody, ktorá znamená koniec Masarykovho Československa.

Zdroje:

Monika Holečková

Od Monika Holečková

Volám sa Monika Holečková a som autorkou tohto blogu. Snažím sa príbehy z našich dejín rozprávať tak, aby ste pri nich nezaspali a aby som sa príliš nevzdialila od skutočnosti.