28. augusta 1944 boli na dvore martinských kasární postrieľaní členovia nemeckej vojenskej skupiny, ktorá prechádzala cez naše územie. Táto skutočnosť bola dlhú dobu považovaná za hlavnú príčinu príchodu nemeckých okupačných vojsk na Slovensko a tým pádom aj skoré vypuknutie Slovenského národného povstania. Niekoľko desaťročí boli udalosti v Martine skresľované z rôznych dôvodov. V roku 1996 vyšla kniha Jozefa Považského „Koniec legendy o misii generála Paula von Otta“, ktorá sa snaží udalosti objasniť na základe výpovede očitých svedkov a archívnych dokumentov.
Doba čítania: 15 minút
Obsah
- Kto bol „generál Otto“?
- Zadržanie nemeckej skupiny v Martine
- Odzbrojenie a likvidácia Nemcov
- Incident v Martine nebol dôvodom pre obsadenie Slovenska
Spoznajte moderné dejiny Slovenska aj na Youtube.
Kto bol „generál Otto“?
V prvom rade treba zdôrazniť, že „misia generála Otta“ vôbec nebola misiou, ale vojenskou skupinou vracajúcou sa z Rumunska do Nemecka cez naše územie. Túto navyše neviedol žiadny generál, ale podplukovník Walter Otto. So skupinou cestovali dve ženy, dve deti (dievčatá vo veku 8 – 14 rokov) a dvaja muži v civile, vrátane dvoch lekárov a veterinára, ale nešlo o nemeckých diplomatov, ako sa svojho času uvádzalo. Považský porovnal zoznamy mien nemeckej diplomatickej misie v Rumunsku s menným zoznamom postrieľaných Nemcov, no nenašiel nijaké zhodné osoby. Nemecká vojenská skupina v počte 24 ľudí bola tvorená vojakmi Wehrmachtu a príslušníkmi SS. Bola riadne ozbrojená; pištoľami, samopalmi, granátmi a ľahkými guľometmi.
Ottova skupina nemala veľký význam ani pre Nemcov a ani pre prípravy SNP. Napriek tomu velenie partizánskych skupín v okolí Turca nadobudlo opačný dojem.
27. augusta 1944 prechádzali Nemci medzinárodným rýchlikom R-17 Bukurešť – Berlín cez stredné Slovensko. V tom čase územie slovenského štátu patrilo k potenciálne nebezpečným krajinám. Medzi obyvateľstvom prevládali antifašistické nálady, partizánske skupiny podnikali množstvo záškodníckych akcií namierených proti Nemcom a ich sympatizantom. Prípravy celonárodného ozbrojeného povstania boli v plnom prúde a bola do nich zapojená slovenská armáda. Pre úspech povstania sa však táto skutočnosť musela tajiť až do poslednej chvíle.
Zadržanie nemeckej skupiny v Martine
Nepriaznivé podmienky pre pobyt si uvedomuje aj pplk. Otto, ktorý nemá ani najmenší záujem zdržovať sa na našom území. Správa o údajnom poškodení trate, pre ktoré musí vlak na deň-dva zastaviť, ho znepokojí. Netuší však, že skutočným dôvodom zastavenia vlaku je zaistenie jeho skupiny.
Keď rýchlik zastaví na martinskej železničnej stanici, okamžite žiada spojenie s nemeckým veľvyslanectvom v Bratislave. To sa mu nepodarí, podľa predchádzajúceho dohovoru medzi železničiarmi a spojárkou.
Sú to práve martinskí železničiari zapojení v odboji, ktorí sa postarali o zastavenie vlaku.
O svojom čine posielajú správu 1. Čs. partizánskej brigáde M. R. Štefánika do Sklabine. Hneď nato dorazí na stanicu partizánska skupina v preoblečení, pod vedením npor. ČA Nikolaja Surkova, s cieľom odzbrojiť a zaistiť Nemcov. Surkov v železničiarskej uniforme je dokonca prítomný v miestnosti, z ktorej sa Otto márne snaží spojiť s veľvyslanectvom v Bratislave.
Martinská vojenská posádka sa k celej záležitosti dostane ako slepé kura k zrnu.
Keď sa Ottovi nepodarí spojenie s Bratislavou, žiada o spojenie s veliteľom najbližšej vojenskej posádky. Slovenská republika bola stále spojencom nacistického Nemecka a preto Otto žiada veliteľa martinských kasárni pplk. Emila Perka o ubytovanie jeho skupiny, kým vlak nebude schopný ďalšej cesty. Nemec nemá ani najmenšie tušenie, že práve telefonuje s veliteľom povstaleckej armády pre oblasť Turca.
Pplk. Perko iba nedávno prisľúbil pplk. gšt. Jánovi Golianovi – veliteľovi príprav povstania, že vojenská posádka v Turci sa bude správať tak, aby nedala dôvod Nemcom na vojenskú okupáciu krajiny, aby sa mohlo povstanie organizovať podľa výhodnejšieho „plánu A“ – s postupom ČA. Rovnaký prísľub dostal Golian aj od veliteľa 1. Čs. partizánskej brigáty M. R. Štefánika Piotra Velička. V osudný deň mu buď neslúžila pamäť, alebo sa riadil vlastnými rozkazmi zo Sovietskeho zväzu.
Perko sa snaží nemeckého dôstojníka zbaviť. Jeho žiadosť odmieta, aby zbytočne neprovokoval svojich vojakov a partizánov v okolí. Na záver telefonátu ho však niektorí zo železničiarov informuje o príchode partizánov na stanicu s cieľom odzbrojenia a zajatia Nemcov. Takýto čin by mohla Nemecká ríša považovať za dostatočný dôvod na okupáciu krajiny. V tom prípade by sa muselo povstanie organizovať podľa nevýhodného „plánu B“ – bez ohľadu na stav pripravenosti začať ozbrojený odpor a zabrániť Nemcom obsadiť Slovensko až do príchodu Červenej armády.
Pplk. Perko okamžite na železničnú stanicu posiela npor. Práporu útočnej vozby Cyrila Kuchtu s niekoľkými vojakmi. Má iba jedinú úlohu – zabrániť zadržaniu nemeckej skupiny na vlakovej stanici a v ideálnom prípade ich vlak vypraviť na cestu do Ríše.
Aj Surkov má svoje rozkazy – nepustiť Nemcov ďalej. Nakoniec, počas tajných rozhovorov na martinskej železnici dospejú partizáni a vojaci ku vzájomnému kompromisu, zatiaľ čo nič netušiaci Nemci nervózne vysedávajú vo vlaku a čakajú na jeho odchod.
Npor. Kuchta má s partizánmi priveľmi dobré vzťahy. Zrejme preto sa ani veľmi nesnaží o to, aby Nemci mohli ďalej pokračovať vo svojej ceste. Podarí sa mu však prehovoriť partizánov, aby skupinu neodzbrojovali na železničnej stanici, čím sa mu iste podarilo predísť stratám na životoch civilistov.
Kuchta nakoniec v sprievode slovenských vojakov odprevadí Ottovu skupinu do martinských kasární, kde majú byť na noc ubytovaní pod zámienkou, že ráno vypravia rýchlik novou trasou do Ríše. V skutočnosti však len získava čas na vypracovanie bezpečného plánu na odzbrojenie skupiny a jej následné odovzdanie partizánom.
Odzbrojenie a likvidácia Nemcov
Veliteľovi martinských kasární sa nečakaná návšteva vôbec nepozdáva; odzbrojovanie Nemcov v týchto priestoroch by mohlo odhaliť sprisahanie v armáde. Preto sa v nočných hodinách, len čo sa skupina zabýva, koná porada o jej ďalšom osude. Zídu sa na nej pplk. Perko, npor. Kuchta a npor. Veličko v Sklabini.
Napriek Perkovým výhradám sa rozhodne o tom, že nadránom bude nemecká skupina odzbrojená, potom do kasární prídu partizáni a títo Nemcov zadržia tak, aby to vyzeralo ako prepad. Tým sa mala maskovať zainteresovanosť armády v prípravách povstania. Zajatí Nemci mali byť partizánmi eskortovaní na výsluch do Kyjeva, od čoho si Veličko sľuboval povýšenie. S ich likvidáciou sa počítalo len v krajnom prípade, ak by pri odzbrojení kládli odpor.
Tento plán by samozrejme fungoval iba v prípade, že by boli Nemci padnutí na hlavu. Ale tej noci ho prítomní páni považovali za dosť dobrý.
Kuchta hneď po návrate do kasární zorganizuje skupinu dobrovoľníkov pod vedením rotného Jozefa Letka, ktorá má odzbrojiť Nemcov. Tí však slovenskej armáde nedôverujú a na noc postavia stráže. Odzbrojenie nakoniec prebehne na druhý deň ráno.
28. augusta 1944, okolo 7. hodiny sa Nemci pripravujú na odchod. Na dvore kasární ich už čakajú Letkovi dobrovoľníci, ktorí svoju prítomnosť maskujú cvičnou streľbou zo samopalov. Nemci začínajú tušiť podraz. Posledný z budovy kasární vychádza pplk. Otto v tesnej blízkosti npor. Kuchtu. Zrejme predpokladá, že slovenskí vojaci nezačnú streľbu, keď bude stáť pri dôstojníkovi slovenskej armády.
Medzitým sa dobrovoľníci rozostavia do polkruhu a zablokujú tak Nemcom cestu. Kuchta odstrčí Otta a zvolá dohovorený signál k začatiu odzbrojenia: „Hände hoch!“ Nemci sú prekvapení; poniektorí dvíhajú ruky, iní sa zasa okamžite vrhajú po zbrani. Dobrovoľníci v panike začnú strieľať a po pár sekundách všetci Nemci ležia na zemi. Až na jedného esesáka, ktorému sa podarí utiecť. Zastavuje ho strážnik pri bráne. Nemec ho pri vzájomnom súboji postrelí do nohy. Nakoniec je aj tento zastrelený jedným z dobrovoľníkov, ktorý pribehne strážnemu na pomoc.
Npor. Kuchta sa svojmu zastreleniu spolu s Nemcami vyhol iba tým, že sa okamžite po začatí streľby hodil na zem.
Podľa výpovedí svedkov, ktoré Považský zachytil vo svojej knihe, bolo na mieste zabitých do dvadsať Nemcov, vrátane jednej ženy. Druhá žena a dve deti odskočili bokom a boli len ľahko zranené. Im a zvyšným zraneným Nemcom bola poskytnutá prvá pomoc na vojenskej ošetrovni a potom boli prevezení do nemocnice. Táto skutočnosť dokazuje, že npor. Kuchta nemal v úmysle skupinu postrieľať. Jeho plán odzbrojenia bol však taký, že nedával veľa iných možností, ako to celé mohlo dopadnúť.
Žena s deťmi mala byť po ošetrení poslaná do Nemecka. Vojaci, ktorí prežili, zasa podľa dohovoru skončili v zajatí partizánskej brigády. Neboli však odvezení na výsluch do Kyjeva ako sa predpokladalo. Všetci boli popravení partizánmi a ani dnes nie je isté prečo a na čí príkaz.
Incident v Martine nebol dôvodom pre obsadenie Slovenska
Postrieľanie a následná poprava zvyšných Nemcov vyvolali rozporuplné reakcie aj medzi obyvateľmi Sklabine, ktorí sa obávali fašistických represálií. Po obsadení Turca Nemcami prišla na rad pomsta. Za každého člena Ottovej skupiny mali zaplatiť životom dvaja Slováci. Keďže skupina mala 24 členov, Nemci popravili 48 Slovákov – civilistov. Bolo vypálených niekoľko obcí a povraždených alebo odvlečených mnoho ľudí. Nemci nakoniec odhalili aj masový hrob neďaleko Sklabine, kde bola skupina pochovaná. 11. novembra 1944 fašisti nariadili exhumáciu, počas ktorej vykopali všetkých 24 tiel a väčšinu z nich identifikovali.
Incidentu v martinských kasárňach sa dlho pripisoval začiatok nemeckej okupácie Slovenska. Považský však vo svojej knihe „Koniec legendy o misii generála Paula von Otta“ pripomína skutočnosť, že o okupácii Slovenska bolo rozhodnuté už dávno predtým. Dôvodom boli množiace sa nepokoje vyvolávané partizánmi a budovanie frontu pre boj s postupujúcou Červenou armádou.
27. augusta 1944 bolo tiež obsadené mesto Ružomberok miestnou vojenskou posádkou a partizánmi. Stalo sa tak prvým povstaleckým okresným mestom ešte pred vypuknutím samotného povstania. V Ružomberku mali Nemci továreň a sklady na výrobu lafiet, preto jeho obsadenie nemohli nechať nepovšimnuté.
V dobách kedy na Slovensko prichádzali prvé tri divízie SS, nacistickí pohlavári o postrieľaní Ottovej skupiny nevedeli, resp. nemali dostatok informácií o jej osude.
Zdroje:
- POVPOVAŽSKÝ, Jozef. Koniec legendy o misii generála Paula von Otta. Martin: Nový Život Turca, 1996. ISBN 80-900554-8-6.
- Emil Perko, Wiki
- Cyril Kuchta, Wiki
- Piotr Veličko, Wiki
