Edvard Beneš sa nikdy nestal „prezidentom – budovateľom“, ako to hlásala jeho propaganda. V skutočnosti stál na čele republiky v dobe jej zániku. Bol to on, kto v roku 1938 prijal Mníchovskú dohodu, čím zlikvidoval Masarykovo Československo. Počas druhej svetovej vojny v londýnskom exile vyvinul enormné úsilie, aby obnovil Československo a odstavil svojich politických konkurentov. Súčasťou týchto jeho aktivít bol aj vojenský prevrat, povstanie, ktoré chcel v českých krajinách. Mali to byť Češi, ktorí sa hrdinsky vzoprú nacistickým vojskám v súčinnosti s postupom spojeneckých armád. Nečakaný postup sovietskych vojsk a dohoda medzi Rooseveltom a Stalinom, však za miesto vojenského prevratu určili Slovensko.
Doba čítania: 25 minút
Obsah
- Začiatok Hitlerovho konca
- Karpatsko-duklianska operácia
- Situácia v Slovenskom štáte
- Generál Viest: Slovensko sa ocitne vo sfére vojnových udalostí
- Slovenská národná rada (Vianočná dohoda)
- Kto ovládal armádu?
Spoznajte moderné dejiny Slovenska aj na Youtube.
Začiatok Hitlerovho konca
Keď v júni 1941 Hitler zaútočil na Sovietsky zväz, Winston Churchill si mohol zapáliť cigáro a dať si pohár whisky. Šanca, že sa nacistické vojská vo Veľkej Británii nikdy nevylodia, prudko stúpla. V zime sa postup Hitlerovej armády na Východnom fronte zastavil. O rok neskôr, po japonskom útoku na Pearl Harbor, sa do bojov druhej svetovej vojny po boku Spojencov zapojili aj Američania. Vojenským stratégom už bolo jasné, že Veľkonemecká ríša padne. Ale definitívne sa jej osud spečatil až v júni 1944, otvorením Západného frontu.
Karpatsko-duklianska operácia
V auguste 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie. Nie ako reakcia na vytvorenie Západného frontu. Nie preto, že by Nemecko bolo na kolenách. Príčinou vojenského prevratu, ktorý prerástol do povstania národného charakteru, bolo obsadzovanie Slovenska nacistickými vojskami. Cieľom prevratu bolo obnovenie Československa na čele s prezidentom Edvardom Benešom. Po obsadení Slovenska Nemcami by sa už šanca na vojenský prevrat s takýmto zámerom nemusela nikdy naskytnúť.
Povstanie trvalo dva mesiace, viazalo približne 50 tisíc vojakov Osi a nakoniec skončilo porážkou povstaleckých vojsk. Stalo sa súčasťou Karpatsko-duklianskej operácie, v ktorej spojenecké vojská čelili sile až 100 tisíc vojakov nemeckej a maďarskej armády. Táto operácia sa stala druhou najväčšiu bitkou druhej svetovej vojny v horách.
Plánovanie prevratu sa začalo v roku 1942 v Londýne. Teda v čase, kedy už bolo badateľné, že Hitler začína vojnu prehrávať.
Situácia v Slovenskom štáte
Vyhlásenie Slovenského štátu 14. marca 1939 väčšina slovenských politikov a obyvateľov chápala ako únik z rozpadávajúcej sa pomníchovskej republiky. Možno sa nestotožňovali so všetkými aspektami nového štátu, ale bolo to pre nich lepšie riešnie ako neistá budúcnosť v druhej republike.
Zrejme jediný verejný prostest proti vytvoreniu Slovenského štátu podpísali bývalí slovenskí legionári – generál Rudolf Viest, spisovatelia Janko Jesenský, Jozef Gregor-Tajovský, či podplukovník Augustín Malár.
Bývalým sibírskym legionárom bol aj podplukovník Ferdinand Čatloš. Podobne ako mnohí sympatizanti Československa, aj on pochádzal z evanjelického prostredia. Spolu s Malárom napriek tomu úspešne bránili novovzniknutý štát pred maďarskou armádou v Malej vojne. O Čatlošovi ešte bude na stránkach tohto magazínu reč. Ale toto nie je ten deň.
Pre ľudácky režim kariéra podplukovníkov v československej armáde nepredstavovala zásadný problém, skôr naopak. Ako inak si vysvetliť skutočnosť, že obaja boli povýšení do hodnosti generála? Malár sa stal veliteľom Rýchlej divízie na Východnom fronte a Čatloš bol menovaný ministrom národnej obrany.
V štruktúrach Slovenského štátu, jeho armády, ale aj medzi podnikateľskými subjektami na území Slovenska sa na rôznych, dokonca veľmi významných pozíciách nachádzali ľudia, ktorí mali 20 rokov Československa v krvi a keď vývoj udalostí začal smerovať k Hitlerovej porážke, boli ochotní uvažovať o obnovení Československa – krajiny, ktorá nebola zaťažená paktami s budúcimi porazenými mocnosťami.
Generál Viest: Slovensko sa ocitne vo sfére vojnových udalostí
Podľa memoárov Gustáva Husáka, Benešova exilová vláda v Londýne hovorila o vojenskom prevrate na Slovensku už v januári 1942. Autorom tejto myšlienky bol generál Rudolf Viest. Beneš sa prikláňal k vojenskému prevratu na území Čiech. Predpokladal snáď, že front bude prechádzať cez české zeme a počas bojov sa podarí zorganizovať domáci odboj. Na Slovensku mu vraj stačilo obsadiť aspoň jeden okres, aby sa mohlo hovoriť o československej akcii.
Začiatkom roka 1943 však bolo zrejmé, že front bude prechádzať územím Slovenska, alebo v jeho tesnej blízkosti. Či už to budú postupujúci západní Spojenci, ktorí sa podľa Churchillových plánov mali vylodiť na Balkáne, alebo to budú boje nemeckej armády ustupujúcej pred vojskami Sovietskeho zväzu ku Karpatom. Teda, bude to Slovensko, kde sa bude rozhodovať o budúcom osude krajiny.
Generáli Ingr a Viest z londýnskeho exilu na Slovensko píšu:
Vývoj budúcich vojenských udalostí môže viesť k tomu, že Slovensko sa ocitne vo sfére vojnových operácií skôr, než krajiny historické. To platí tak pre prípad nemeckého ústupu na východnom fronte, ako pre pravdepodobnú eventualitu, že západní Spojenci vniknú cez Balkán do Podunajska. Pre Slovensko je životne dôležité, aby sa ako súčasť ČSR pridalo zavčasu na stranu Spojencov.
Generáli Ingr a Viest
Slovenský domáci odboj sa začína výrazne organizovať až v roku 1943, kedy exilová vláda v Londýne získa informácie o možnom postupe spojeneckých armád našim územím.
Gustáv Husák vo svojich memoároch píše:
Je pochopiteľné, že činitelia emigrantskej vlády chceli mať maximum informácií všetkého druhu o situácii na Slovensku a zároveň posielali pokyny, (…) o tom, čo považujú za potrebné robiť doma. (…) V roku 1943 takéto spojenia udržiavala skupina Flóra (…), skupina zamestnancov v dovoznej spoločnosti Dovus (…) a skupina baťovských zamestnancov dovoznej spoločnosti Kotva. (…) Tieto kanály používal Beneš a jeho orgány aj na udržiavanie spojenia s odbojovými skupinami v Protektoráte.“
Gustáv Husák
V ilegalite samozrejme fungovala aj Komunistická strana Slovenska, jej činnosť však spočívala hlavne v rozširovaní svojich politických názorov.
Po konferencii Spojencov v Teheráne v zime roku 1943 je však už jasné, že z Churchillovho plánu vylodenia na Balkáne nebude nič. Roosevelt súhlasil so Stalinom. Západný front bude otvorený vo Francúzsku, čím sa umožní Sovietskemu zväzu rozširovať sféru vplyvu v strednej Európe. Vojenské operácie na Slovensku teda budú mať podobu nacistickej obrany pred postupom Červenej armády.
A tak do príprav vojenského prevratu vstupujú komunisti.
Slovenská národná rada (Vianočná dohoda)
Boli to Gustáv Husák a Laco Novomeský, v tej dobe mladí komunistickí intelektuáli, ktorí presadili myšlienku zjednotenia odbojových skupín na Slovensku pod názvom Slovenská národná rada (SNR). Rokovania sa viedli od polovice roku 1943 a vyústili do podpisu Vianočnej dohody. V nej sa demokratické a komunistické odbojové skupiny na Slovensku dohodli:
Jednotne a centrálne viesť boj slovenského národa za odstránenie nacisticko-nemeckého diktátu, vykonávaného i domácimi uzurpátormi politickej moci.
Vianočná dohoda
Súčasne uznali československú exilovú vládu za legitímnu a určili tiež postavenie oboch národov v republike, ktoré malo byť rovnocenné.
No nie len politici na Slovensku si našli spoločnú reč s komunistami. Začiatkom decembra 1943 Edvard Beneš v Moskve podpísal zmluvu o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi Sovietskym zväzom a Československou republikou. V tejto zmluve sa exilová vláda zaviazala okrem iného neuzatvárať mier, či prímerie s Nemeckom a jeho spojencami. Tým sa z príprav vojenského prevratu na Slovensku definitívne vylúčili predstavitelia Tisovej vlády.
Samozrejme, medzi demokratickými politikmi existovali oprávnené obavy z toho, čo sa stane, keď na Slovensko príde Stalinova Červená armáda a či naše územie skončením vojny opustí. Jozef Lettrich, člen ilegálnej SNR v knihe Zborník Slovenského národného povstania zhrnul dôvody, pre ktoré sa rozhodli dôverovať Stalinovi zhruba takto:
- Sovietsky zväz bol spojencom západných mocností,
- Sovietsky zväz uzavrel s Československom zmluvu, v ktorej sa zaviazal nezasahovať do vnútorných záležitostí štátu,
- Atlantická charta, teda dohoda západných Spojencov o tom, že územné zisky v dôsledku prebiehajúcej vojny nebudú uznané.
Kocky boli hodené. Už chýbala len jedna „drobnosť“ – vojenský prevrat na Slovensku pripraviť a uskutočniť. 🙂
Kto ovládal armádu?
V slovenskej armáde bolo niekoľko dôstojníkov, o ktorých SNR uvažovala ako o ľuďoch, ktorým zverí prípravu vojenského prevratu. Každý z nich mal o tento prestížny, hoci rizikový job veľký záujem. Nie vždy sa človek ocitne vo víre udalostí, ktoré jeho meno zapíšu do učebníc dejepisu.
Na tomto mieste treba pripomenúť, že exilová vláda v Londýne a Slovenská národná rada nespolupracovali preto, lebo by medzi nimi panovalo priateľstvo a zhoda, ale preto, lebo museli. Beneš predstaviteľom SNR nedôveroval a po celú dobu sa snažil dosadiť do čela tejto organizácie svojich spoľahlivých ľudí, napríklad prvorepublikového ministra pre správu Slovenska Vavra Šrobára. Predstavitelia SNR síce súhlasili s obnovením Československa a Benešovou pozíciou prezidenta, ale iba za predpokladu federatívneho postavenia Slovákov. To sa až tak nezlučovalo s Benešovou víziou obnoveného štátu.
Tak sa stalo, že medzi Benešom a SNR nastal rozpor aj v tom, kto by mal organizovať vojenský prevrat na Slovensku. Benešova exilová vláda si v marci 1944 vybrala pplk. Jána Goliana, ktorý už v januári 1944 z pozície náčelníka štábu na Veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici okolo seba sústredil protiľudácky zmýšľajúcich dôstojníkov a vytváral predpoklady na organizáciu prevratu.
Samotný Golian sa o svojom menovaní dozvedel až od predstaviteľov SNR, pretože tí jeho menovací dekrét zadržali. Aj to celkom dobre ilustruje vzťahy medzi zahraničným a domácim odbojom. Gustáv Husák píše:
V prvej polovici marca 1944 prišiel z Londýna dekrét podpísaný Ingrom, ktorým Beneš vymenoval Goliana za veliteľa vojenskej časti odboja na Slovensku. O dekréte sa SNR ihneď dozvedela, a to skôr ako Golian. (…) Od Fraštackého a Staňka sme dostávali kópie správ. A touto cestou sa nám dostal do rúk aj menovací dekrét pre Goliana, ktorý sme predbežne zadržali.
Gustáv Husák
Ján Golian sa s predstaviteľmi SNR stretol na konšpiračnom byte pplk. Kišša-Kalinu v Bratislave, jednal tiež priamo s Gustávom Husákom. Ten si z tejto schôdzky urobil takýto záver:
Bol to rozhodný antifašista, ostro sa vyslovoval proti Nemcom a ľudáckemu režimu, bol za obnovenie Československa a chcel za to aktívne bojovať. Politicky bol však málo vyspelý, zhruba orientovaný na Beneša. O ZSSR sa oficiálne vyjadroval so sympatiami, ale z duše mu to nešlo. Inak bol rozpačitý, nerozhodný, váhavý a zvlášť pri rokovaní s komunistami dosť uzavretý – proste profesionálny dôstojník tých čias, so značne zoslabenou dávkou osobnej rozhodnosti a energie.
Gustáv Husák
Generálmajor Július Nosko, Golianov blízky spolupracovník si na situáciu, v ktorej sa pplk. Golian ocitol, spomína trošku inak:
V marci 1944 sa dozvedel, že bol určený za veliteľa vojenských príprav povstania na Slovensku. Na schôdzke s niektorými predstaviteľmi ilegálnej Slovenskej národnej rady v Bratislave mu diktátorským spôsobom kládli podmienky, za ktorých vraj uzná jeho vymenovanie aj ilegálna SNR. Predovšetkým to bolo výlučné podriadenie sa vojenského odboja Slovenskej národnej rade namiesto prezidentovi republiky a vláde v Londýne. Druhou podmienkou bolo zjednotenie všetkých odbojových zložiek v slovenskej armáde a vytvorenie Vojenského ústredia ako súčasti ilegálnej SNR. Po tretie mal súhlasiť s tým, aby plk. V. Talský a plk. J. Imro boli jeho rovnoprávnymi zástupcami.
Gen. mjr. Július Nosko
Golian bol predovšetkým vojakom. V spleti rôznych politických záujmov sa nevedel orientovať. Keď ako prezidentom menovaný veliteľ príprav prevratu rokoval s predstaviteľmi Slovenskej národnej rady, ani ich nepoznal. Či však bol tak nerozhodný, ako ho opísal Gustáv Husák, o tom si dovolím pochybovať. Neskôr sa totiž prejavil ako človek, ktorý si vie urobiť poriadok. Nosko píše:
Golian pristal na podmienky, ktoré nastolili politici. Keď ho za veliteľa vojenských príprav uznala aj ilegálna SNR, usiloval sa všetkými prostriedkami vytvoriť velenie Vojenského ústredia, ktoré by bolo akcieschopné a pohotové. Keď však zistil, že plk. Talský a plk. Imro sa podriadili len formálne, že intrigujú za jeho chrbtom a vyvolávajú v odbojových skupinách atmosféru proti nemu, vytvoril si štáb ústredia z odbojových pracovníkov v Banskej Bystrici.
Gen. mjr. Július Nosko
Golian bol do svojej funkcie menovaný exilovou vládou v Londýne a bola to exilová vláda, ktorej rozkazy plnil bezvýhradne. Je možné, že sa ocitol v situáciach, kedy musel urobiť rozhodnutie diktované SNR. Ako vojak iste nemohol dosah takéhoto rozhodnutia posúdiť, preto žiadal o stanovisko z Londýna. To si predstavitelia Slovenskej národnej rady vysvetľovali ako nerozhodnosť. V skutočnosti to bol dôkaz toho, koho rozkazy Golian plnil.
Tak. Takto sa začínala príprava jediného vojenského prevratu v našich moderných dejinách, ktorý neskôr vôjde do histórie pod názvom Slovenské národné povstanie.
Zdroje:
- Atlantická charta, 1941
- Zmluva o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi Sovietskym zväzom a Československou republikou, 1943
- Vianočná dohoda, 1943
- President Dr. Edvard Beneš, 1946
- Gustáv Husák – Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní, 1975
- Dr. Martin Kvetko, Prof. Miroslav J. Ličko – Zborník Slovenského národného povstania, 1976
- Genmjr. Július Nosko – Takto bojovala povstalecká armáda, 1994
- JUDr. Jozef Lettrich – Dejiny novodobého Slovenska
