Môže sa Slovensko stať ruskou guberniou?

V dobe, kedy ruské vojská stoja na ukrajinských hraniciach, by sme mali zbystriť pozornosť. História nám hovorí, že cárske Rusko malo vždy záujem aj o územie dnešného Slovenska.

Mýtus “všeslovanstva”

V 19. storočí bolo veľmi populárne hovoriť o takzvanom “všeslovanstve”, o jednote všetkých Slovanov, ktorých by samozrejme zastrešovala Ruská ríša. 

Hoci o tom, či bola Ruská ríša slovanská alebo nie, by sme tiež mohli polemizovať. Jednalo sa obrovské územie, na ktorom okrem Slovanov, žilo vyše 100 rôznych národností, vyznávajúcich 7 rôznych náboženstiev, medzi nimi aj islam alebo budhizmus. Obyvateľ európskej časti Ruskej ríše bol vizuálne a kultúrne celkom iný človek, než ľudia spoza Uralu. 

A pokiaľ sa jedná o dynastiu ruských vládcov Romanovcov, jej skutočný názov je Holstein-Gottorp-Romanov, keďže ide o spojenie nemeckej a ruskej šľachty. Posledný ruský cár – Mikuláš II. si za manželku vzal nemeckú princeznú s menom Victoria Alix Helena Louise Beatrice von Hessen. Z ktorej sa po svadbe stala Alexandra Fjodorovna Hesenská. Takže bola Ruská ríša slovanská alebo slovansko-germánska? 

Slovensko je síce z väčšej časti slovanský štát, ale kultúrne máme bližšie k západným krajinám, než k Rusku. Neveríte?

Tak schválne, urobme si malý test.

1. Poznáte nejakého súčasného ruského spisovateľa?
2. Videli ste v poslednom roku nový ruský film alebo seriál?
3. Počúvate nejakú súčasnú ruskú hudbu?
4. Akej značky je vaše auto, počítač alebo telefón? Je to ruská firma?
5. Viete, kedy majú v Rusku Vianoce?

Predpokladám, že iba málo z vás odpovie na tieto otázky bez toho, aby ste si pomohli googlením. A to je najlepší dôkaz toho, že sme kultúrne bližšie k západným, neslovanským krajinám.  A nie, nie je tomu tak iba dnes. Tento stav trvá najmenej dve storočia. 

Masaryk vo svojej knihe “Česká otázka” z roku 1895 napísal: 

Přes všeliké horování pro Rusy a všecky Slovany, a přes všechen odpor k Němcům – Němci zůstávali našimi skutečnými učiteli.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa naskytla možnosť preusporiadať Strednú Európu. Rakúsko-Uhorsko zaniklo a miesto neho vznikli nástupnícke štáty. Medzi nimi bola aj Československá republika. 

Lenže na začiatku vojny to vyzeralo tak, že vznikne České kráľovstvo s ruským kráľom a územie Slovenska sa stane súčasťou Ruskej ríše. Aspoň… také boli ruské plány. 

České kráľovstvo

Začiatok prvej svetovej vojny vyzeral pre Rusko dobre. Cárska armáda pomerne rýchlo prenikla až k rakúsko-uhorským hraniciam. Mimochodom, jediné boje prvej svetovej vojny prebiehali na našom území na východe krajiny – v mestách Bardejov, Svidník, Stropkov, Medzilaborce, Snina a Humenné. 

V cárskej armáde bojovali aj vojaci českej a slovenskej národnosti, združení v Českej družine. Keď sa ruské vojská dostali na naše územie, niekoľko členov Českej družiny kontaktovalo domáci odboj s prísne tajným odkazom: Českí politici vraj majú viesť revolúciu, ktorá vypukne s príchodom ruských vojsk na územie Rakúsko-Uhorska. Signálom na začatie prevratu budú zelené lístky zhadzované z ruských lietadiel.

Aj keď sa plány na revolúciu českým politikom nepozdávali, Tomáš Garrigue Masaryk na jar 1915 v Londýne spísal svoje memorandum Independent Bohemia a predstavavil v ňom Britom nový český štát ako monarchiu na čele s ruským kráľom. Napísal:

Český národ je rusofilný. Ruská dynastia v akejkoľvek forme by bola najobľúbenejšia. Českí politici si želajú založenie českého kráľovstva v súlade s Ruskom. Ruské prianie a plány budú mať určujúci vplyv.

Tomáš Garrique Masaryk

Ofenzíva armád Ústredných mocností v máji 1915, známa ako “Bitka pri Gorlice” však postup cárskych vojsk zastavila. Rusi sa museli stiahnuť až za rieku San na Ukrajine. Z pripravovaného prevratu samozrejme nebolo nič. O pár rokov neskôr ruská revolúcia zmarila aj plány na České kráľovstvo s ruským kráľom. No a memorandum Independent Bohemia bolo nahradené Washingtonskou deklaráciou.

Môžeme si všimnúť zaujímavú vec – plány zahraničného odboja doslova a do písmena kopírovali vývoj na fronte. Kým sa ruskej cárskej armáde darilo a vyzeralo to tak, že ako prvá prenikne na územie Rakúsko-Uhorska, Masaryk počítal s tým, že vznikne samostatné České kráľovstvo a ruským kráľom. O Slovensku nejako extra reč nebola. Akonáhle však Rusko vo vojne začalo strácať dych, zahraničný odboj sa okamžite preorientoval na inú veľmoc, ktorá mala potenciál meniť hranice v Strednej Európe a tou veľmocou bolo Francúzsko. 

Štefánik – francúzske želiezko v ohni

Zahraničný odboj mal pôvodne troch členov. Prvým bol Tomáš Garrigue Masaryk, druhým Edvard Beneš, tretím členom bol… Josef Dürich. Pridal sa k Masarykovi a Benešovi v máji 1915. Bol horlivým zástancom všeslovanskej jednoty a jedinú oporu pre budúci český štát videl v Rusku. 

V roku 1916 sa k zahraničnému odboju pridal ďalší človek a nebol ním nik iný, než Milan Rastislav Štefánik. Jeho príchodom sa zahraničný odboj definitívne priklonil na Západ, nakoľko sám Štefánik bol domestikovaným Francúzom a jeho kontakty na francúzskych politikov, žurnalistov alebo vojenských dôstojníkov pomáhali zvyšovať prestíž “našej veci”. Zároveň nás posúvali smerom k Francúzsku a nie k Rusku. Ale oveľa väčšia inovácia, ktorú Štefánik do odboja priniesol, bolo Slovensko. Keď mali Slováci v zahraničnom odboji svojho zástupcu, bolo akosi samozrejmé, že Slovensko bude v novom štátnom útvare pripojené k Českým krajinám. 

A práve to bol problém, pretože ako sme si povedali vyššie, Ruská ríša počítala s tým, že obsadí celú Ukrajinu a tak isto územie Horného Uhorska. Predstava Československa sa nikomu v Rusku nepozdávala. 

Keď bol Josef Dürich v spoločnosti francúzskych dôstojníkov vyslaný francúzskou vládou do Ruska, aby tam loboval za vznik čs. légií, Štefánik s Benešom vedeli, že je zle. Hrozilo totiž, že by pod vplyvom Rusov položil základy celkom iného štátu, než aký plánovali. A tak Štefánik vycestoval do Ruska tiež.

Tu sa začína príbeh toho, aké všemožné prekážky mu ruské úrady kládli v ceste. Napríklad mu bránili spojiť sa so šéfom francúzskej vojenskej misie v Rusku – francúzskym generálom Janin. Štefánik mal francúzske občianstvo a slúžil vo francúzskej armáde. V roku 1916 mal hodnosť poručíka. Takže bolo veľmi podivné, že mu ruské úrady neumožňovali styk so svojim nadriadeným.

Keď sa mu konečne podarilo sa s ním spojiť, presvedčil ho o svojich zámeroch a generál Janin mu začal zo svojej pozície so všetkým pomáhať. Predstavil Štefánika dôstojníkom v ruskom hlavnom stane Stavke a zariadil aj jeho prijatie u cára Mikuláša II. Do vypuknutia revolúcie sa však nepodarilo zrealizovať odsun československých dobrovoľníkov z Ruska na Západný front tak, ako si to Štefánik a francúzske ministerstvo vojny predstavovali. 

Dokonca sa to nepodarilo ani neskôr Masarykovi v roku 1917, ale to už komplikovala prebiehajúca občianska vojna a nie ruské úrady. 

Štefánikov pobyt v cárskom Rusku nebol ani príliš bezpečným. Podľa svedctva, ktoré zaznamenal pplk. dr. Rudolf Pelikán, bol Štefánik na hoteli Dagmar viackrát násilne uspaný a jeho veci prehádzané, tak isto aj veci jeho pobočníka. Bol presvedčený, že sa jednalo o špionáž. 

Štefánik Josefa Düricha nakoniec zbavil funkcie v Národnej rade, zjednotil rozhádané krajanské spolky v Rusku, ktoré podpísali Kyjevský zápis a postavili sa za myšlienku Československa. Tým sa mu podarilo zachovať prozápadné smerovanie československého zahraničného odboja a definitívne zabrániť tomu, aby bolo Slovensko po rozpade Rakúsko-Uhorska včelené do Ruskej ríše.

Kyjevský zápis koncipoval samotný Štefánik a znel takto:

Češi a Slováci súc si vedomí, že sú navzájom úzko spätí jak životnými záujmami tak i kultúrou a menovite i krvnými zväzkami, želajú si vyvinúť sa v jednotný, politický, nedeliteľný a slobodný národ, pod záštitou a protekciou štvordohody.

Kyjevský zápis

Nakoniec sa obavy z Ruskej expanzie na západ stali zbytočnými – na nejaký čas ich zastavila ruská revolúcia.

Slovensko-ruský spolok pamäti Štúra

Aby sme mali jasnú predstavu toho, aké praktiky Ruská ríša používala, musíme spomenúť aj “Slovensko-ruský spolok pamäti Štúra”. Jednalo sa o Rusmi umelo vytvorenú organizáciu, ktorej jediným cieľom bolo šíriť medzi Slovákmi propagandu o pričlenení územia Slovenska k Ruskej ríši. Predpokladám, že tento spolok mal politicky oprávňovať prípadné územné zisky cárskej armády počas prvej svetovej vojny.

Dr. Ivan Markovič, ktorý počas vojny organizoval čs. légie v Rusku a po vzniku Československa pôsobil v roku 1920 ako minister národnej obrany, vo svojej prednáške s názvom “Slováci v zahraničnej revolúcii” hovorí:

Aby bolo vytvorené organizačné ohnisko pre všeruskú propagandu medzi Slovákmi, bol založený v Moskve ‚Slovensko-ruský spolok pamäti Štúra.‘ Nevznikol z iniciatívy slovenských ľudí. Program, ktorému mal spolok slúžiť, bol jasne vyslovený vo výzve jeho zakladateľov Slovákom, kde oznamuje, že ‘slovenská organizácia v Moskve dáva svoj návrh za prilúčenie Slovenska k Rusku.’ 

Dr. Ivan Markovič

Spôsob deštrukčnej ruskej propagandy sa od rokov prvej svetovej vojny príliš nezmenil. Ján Janček ml. v Čechoslováku z 21. apríla 1917 píše:

Agenti votreli sa i medzi Čechov a Slovákov. Dráždili našich mladých a malomocných ľudí, huckali pomýlených, miatli neinformovaných a využívali slabých charakterov. Tvorili rôzne politické programy, vymýšľali rôzne nebezpečia, len aby roztrhali naše pevné rady.

Ján Janček ml.

Po páde cárizmu zanikol aj “Slovensko-ruský spolok pamäti Štúra”, ale ambície Ruska na expanziu smerom na západ pokračovali.

Federácia boľševických republík?

Potom, ako sa v Maďarsku 21. marca 1919 chopili moci boľševici, maďarská Červená armáda okamžite vyrazila na sever. Jej cieľom bolo dobiť späť stratené územie Slovenska, ktoré okupovala československá armáda a spojiť sa s postupujúcou sovietskou Červenou armádou, ktorá postupovala na Ukrajinu.

Aký štátny útvar by bol vznikol spojením Sovietskeho zväzu, boľševickej Maďarskej republiky rád a boľševickej Slovenskej republiky rád, ktorá vznikla na Maďarmi obsadenom slovenskom území… ťažko povedať. V roku 1919 však maďarsko-ruským ambíciám dali stopku francúzske vojenské misie v Československu a Rumunsku, ktorým sa podarilo zastaviť postup maďarskej armády. Neúspech na fronte a dohoda Spojencov na mierovej konferencii v Paríži mali nakoniec za následok aj pád boľševizmu v Maďarsku.

Sovietsky zväz opäť prejavil záujem o naše územie počas bojov druhej svetovej vojny. Benešovi sa však podarilo šikovnou diplomaciou uznať obnovenie pôvodných hraníc Československa (s výnimkou Podkarpatskej Rusi) ako u západných Spojencov, tak u Stalina. Toľko kritizovaná zmluva o priateľstve a povojnovej spolupráci medzi Československom a Sovietskym zväzom teda možno zachránila Slovensko od pričlenenia k Sovietskemu zväzu.

Toto sa môže stať, ale našťastie nemusí 🙂

Dnes je Československo rozdelené na dva samostatné štáty. Slovensko sa môže opäť stať cieľom ruskej expanzie na západ. Ruské vojská stoja na hraniciach s Ukrajinou a čím silnejší bude vplyv ruskej propagandy na Slovensku, tým väčšia bude hrozba objavenia sa populárneho domáceho politika, ktorý sa postará o naše vystúpenie z medzinárodných štruktúr, ktoré nám v súčasnosti poskytujú ochranu.

Ak padne Ukrajina a Slovensko v tom čase nebude mať ochranu Európskej únie a NATO, môžeme sa stať ďalšou ruskou guberniou.