Vojna na Ukrajine mnohé zmenila. Na Slovensku sa vplyvom týchto udalostí začala odhaľovať sieť ľudí spolupracujúcich s ruskou rozviedkou. Aj Československo sa medzi rokmi 1918 až 1938 muselo vysporiadať s ľuďmi, ktorí spolupracovali s nepriateľskými zahraničnými tajnými službami – predovšetkým nemeckou a maďarskou – a ohrozovali tak existenciu nového štátu.
Agentúrna sieť
Skôr, než prejdeme k historickým udalostiam, tak si vysvetlíme základné pojmy, s ktorými sa aj dnes môžete stretnúť v médiách.
Možno sa stretnete s termínom spravodajská služba, informačná služba alebo spravodajské oddelenie. Cieľom takejto inštitúcie je získavanie dát. Tie sa väčšinou delia na verejne prístupné informácie a utajované/dôverné informácie. Dostať sa k verejne dostupným dátam dnes už nie je tak veľký problém, ako kedysi. V minulosti túto činnosť robila výhradne spravodajská služba, ale dnes, v dobe internetu, môžu verejne dostupné informácie získavať aj súkromné osoby alebo súkromné agentúry, ktoré sa na to špecializujú. Táto činnosť sa volá Open-source intelligence (OSINT).
OSINT nie je iba o tom, že viete používať Google. Často musíte hľadať informácie aj v offline prostredí. Napríklad vyťahovať dáta z rôznych výročných správ, archívov alebo kroník. (Každý historik je tak trochu open-source intelligence. 🙃)
Potom máme utajované/dôverné informácie, ku ktorým sa snažia dostať tajné služby. Medzi tajné služby patria rozviedka (teda špionáž), kontrarozviedka (alebo kontrašpionáž), a policajné bezpečnostné služby (napr. tajná kriminálna polícia). Tajné služby používajú špecifické postupy práce, ktoré môžu byť v rozpore so zákonom. Stupeň utajenia jednotlivých tajných služieb je rôzny. Niektoré utajujú svoje pracovné postupy, svojich spolupracovníkov a pracovníkov a sú aj také tajné služby, ktoré utajujú celú svoju existenciu. Teda oficiálne vôbec neexistujú.
Spomenula som dve slová. Rozviedka a kontrarozviedka. Čo to je?
Rozviedka – iným slovom špionáž – je výzvedná činnosť s cieľom získať utajované informácie nepriateľa. Je to teda získavanie informácií na území mimo domovského štátu.
Kontrarozviedka – iným slovom kontrašpionáž – je boj proti nepriateľskej špionáži. Teda získavanie informácií o nelegálnej činnosti nepriateľskej tajnej služby na území nášho štátu.
V roku 2020 predstavovali najväčšiu bezpečnostnú hrozbu aktivity príslušníkov ruských spravodajských služieb.
Výročná správa VS za rok 2020
Na Slovensku máme tri štátne spravodajské služby. Prvou je Slovenská informačná služba (SIS) – civilná rozviedka a kontrarozviedka. Druhou je Vojenské spravodajstvo (VS) – vojenská rozviedka a kontrarozviedka. A treťou je Odbor špecializovaných služieb Prezídia policajného zboru SR (OŠS) – kriminálne spravodajstvo.
Koľko súkromných spravodajských služieb alebo agentúr na Slovensku máme, to netuším. Domnievam sa, že veľa. Na Slovensku určite pôsobia aj rôzne pobočky zahraničných tajných služieb. Nemusia robiť nič zvláštne, iba monitorovať situáciu. A potom u nás pôsobia aj také tajné služby, ktoré vykonávajú voči Slovensku nepriateľské aktivity. Budem teraz citovať zo Správy o činnosti Vojenského spravodajstva za rok 2020.
Na území SR dlhodobo pôsobia cudzie spravodajské služby, ktoré vyvíjajú činnosti pôsobiace proti záujmom a chráneným hodnotám SR, NATO a EÚ. V roku 2020 dominovali svojimi aktivitami predovšetkým spravodajské služby Ruskej federácie a Čínskej ľudovej republiky.
Výročná správa VS za rok 2020
Na nasledujúcom videu si môžeme vysvetliť pojmy rozviedka a kontrarozviedka. To, čo vidíme na videu, to je činnosť ruskej rozviedky na Slovensku. A to, že video vôbec vzniklo, to je zase činnosť slovenskej kontrarozviedky.
Ako vyzerala čs. agentúrna sieť?
Agentúrna sieť je jeden zo základných nástrojov tajnej služby. Účelom agentúrnej siete je vyhľadávanie informácií, ktoré protivník tají a ktoré nie je možné získať inou cestou. Kedysi bola agentúrna sieť asi jediným prostriedkom, ako sa k týmto informáciám dalo dostať. Dnes už to neplatí. Myslím si, že rovnako dôležitá, ak nie dôležitejšia, je kyber-špionáž.
Agentúrna sieť je tvorená zo skupín osôb, ktoré boli rozviedkou získané na spoluprácu v zahraničí a vykonávajú rôzne úlohy. Takéto osoby sa nazývajú agenti.
Čs. tajná služba mala v 30tych rokoch dva druhy agentov – platených a ideologických. V skutočnosti dostávali peniaze všetci, ale tí ideologickí agenti dostávali výrazne menej.
Platení agenti dostávali za svoje služby pravidelnú finančnú odmenu a bolo ich neporovnateľne viac, než agentov ideologických. Tvorili ich profesionáli, ktorí sa živili spravodajskou činnosťou. Pracovali obyčajne ako agenti “tipaři”.
“Tipař” alebo po slovensky “tipér” bolo pomenovanie agenta, ktorý hľadal možné zdroje informácií. Okrem toho pracovali ako spojky alebo kurieri. Niekedy plnili aj špeciálne úlohy. Ak sa v nich osvedčili, boli používaní k nadväzovaniu prvého kontaktu s možným zdrojom informácií a k jeho získaniu na spoluprácu.
Keď hovorím o “zdroji informácií”, mám na mysli nejakú osobu, ktorá priamo s utajovanými informáciami pracuje, alebo sa nachádza v blízkom styku s takouto osobou.
Akí ľudia tvorili čs. agentúrnu sieť?
Z pamätí generála Moravca vieme, že čs. rozviedka si na spoluprácu v zahraničí, respektíve v krajine nepriateľa, vyberala hlavne osoby, ktoré by z titulu svojej práce alebo spoločenských kontaktov, mohli mať prístup k utajovaným informáciám. Boli to ľudia pracujúci v armáde a vo vládnych úradoch a tak isto ľudia, ktorí boli v kontakte s takýmito ľuďmi. Teda, rôzni zástupcovia, asistentky, asistenti, sekretárky atď.
Zaujímali sa predovšetkým o ľudí, ktorí mali nejaký problém – napríklad dlhy, finančné problémy, rôzne sexuálne úchylky alebo ich život obsahoval aféry, ktoré sa snažili pred verejnosťou utajovať. Tento ich “problém” slúžil ako páka. Ľudí s problémom môžete prinútiť k spolupráci za vami určených podmienok. Sú ľahšie vydierateľní. A nemusíte im ani tak veľa platiť.
Generál Moravec uvádza, že medzi agentmi v krajine nepriateľa mali aj ľudí s príkladným životom a dobrým charakterom, ktorých nemohli vydierať. Čs. rozviedka o nich mala záujem, pretože mali prístup k utajovaným informáciám, hlavne vojenského charakteru. Takémuto človeku obyčajne ponúkli veľmi vysoké finančné ohodnotenie, takže spoluprácu nakoniec neodmietol. Ako príklad Moravec uvádza 5 miliónov korún, ktoré dostal vysokopostavený maďarský dôstojník za to, že v dobách pred Mníchovom prezradil maďarský mobilizačný plán. Takto vysoké odmeny neboli vyplácané často. Väčšinou iba raz, pretože sa jednalo o informácie, ktorých prezradením sa zdroj skompromitoval.
Ženy v tajnej službe
Mňa ako feministku zaujal aj Moravcov pohľad na ženy v tajnej službe.
Chtěl bych se tu zmínit o ženách ve zpravodajské praxi. Jejich výběr a použití je totiž zcela jiná věc, než výběr a použití mužů. Důvod je v tom, že výběr a použití žen podléhá celé řadě omezení daných rozdíly mezi muži a ženami, co se jejich postavení a jejich duševních a tělesných vlastností týče. Většina žen jsou manželky a matky a jako takové zřídka použitelné jako stálé operační zpravodajské orgány. Z toho vyplývá omezení v počtu. Ve většině zemí nadto jen pramálo žen zastává důležité vládní a vojenské funkce, a proto je tam těžké najít ženu, které by se mohla stát zdrojem informací. Tím je omezena kvalita a druh úkolů, které ženský zpravodajský personál může vykonávat. Rovněž biologické a duševní vlastnosti žen jsou důležité při jejich výběru a použití pro agenturní práci. K základním vlastnostem vyžadovaným od zpravodajského agenta patří spolehlivost, nenápadnost, mlčenlivost a odolnost v nepříznivé situaci. Všeobecně řečeno, to nejsou právě rysy charakteristické pro většinu žen. Ženy jsou často přecitlivělé, marnivé a povídavé. Mají sklon rychle a bez rozmyslu se zamilovat a jejich postoj k dodržování přísných bezpečnostních opatření je často málo disciplinovaný. (Nadto každý měsíc jsou několik dní tělesně neschopné a duševně vykolejené.)
Generál František Moravec
Dnes už ženy zastávajú významnejšie pozície v armáde aj vo vláde, než v dobách Prvej republiky. Pribúda stále viac žien, ktoré nie sú matkami a ani manželkami. Čiže niektoré obmedzenia z Prvej republiky už neplatia. A na niektoré druhy činností sa muži vôbec nedajú použiť. Generál Moravec hovorí aj o takýchto prípadoch, kedy ženy mali svojou sexuálnou príťažlivosťou presvedčiť muža k spolupráci.
Vždy je třeba mít na paměti, že žena, která se propůjčí k tomu, aby přesvědčila možný tip ke spolupráci výhradně svou ženskou taktikou, má určitý duševní nebo morální defekt. Takový defekt by byl v případě mužského agenta normálně důvodem k jeho diskvalifikaci. U ženy je to její hlavní klad, který, i když někdy užitečný, je ovšem vždycky nespolehlivý a nebezpečný.
Generál František Moravec
Takže… trochu to rozporuje všeobecnému presvedčeniu, že ženské sexy agentky dokážu efektívne získavať rôzne druhy informácií. Moravec sa dostal aj k spisu známej francúzskej špiónky, tanečnice a… teraz by sme povedali, že luxusnej spoločníčky, z prvej svetovej vojny Mata Hari, ktorá pracovala pre Abwehr. Jej prínos pre nemeckú tajnú službu bol podľa neho nulový. Popravená bola iba preto, lebo v dobe vojny bola v spojení s nepriateľom.
Vo svojich pamätiach uvádza Moravec celý rad prípadov, kedy čs. tajná služba naverbovala ženské agentky. Vo väčšine prípadov to skončilo ich prezradením alebo tým, že sa po nejakom čase psychicky zrútili. Za úspešnú ženskú agentku považoval iba jednu. Bola to mladá, pekná žena s dobrým charakterom, manželka a matka. Jej manžel bol Sudetský Nemec, ktorý pracoval v Ríši, takže jej časté prekračovanie hraníc nebudilo pozornosť úradov. Pracovala ako kuriérka. Tajné správy prenášala cez hranice v plienkach bábätka. Kvôli prirodzenej nenápadnosti ju nemecké úrady neupodozrievali a nikdy nebola odhalená.
Spoznajte moderné dejiny Slovenska aj na Youtube.
Proces s Vojtechom Tukom
Vojtech Tuka bol slovenský politik, predstaviteľ radikálneho separatistického krídla Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a jeden z organizátorov odsunu slovenských Židov. Bol to vzdelaný človek, študoval právo na školách v Berlíne, Paríži aj v Budapešti. Neskôr, v roku 1914 pôsobil ako profesor štátneho práva a medzinárodného práva na maďarskej Kráľovskej univerzite Sv. Alžbety v Bratislave. Podobne ako väčšina maďarských pedagógov, aj Tuka počas svojho pôsobenia na škole, presadzoval maďarizáciu.
Svoje politické názory radikálne zmenil niekekdy v 20-tych rokoch minulého storočia, kedy sa z neho stal hrdý slovenský intelektuál, ktorý sa cielene a veľmi rýchlo dostal do priazne populárneho, ale politicky naivného katolíckeho kňaza Andreja Hlinku. Tuka pôsobil ako redaktor ľudáckych novín Slovák. Po vstupe do HSĽS sa pre svoje kvalitné právnické vzdelanie a inteligenciu stal rýchlo jedným z jej vplyvných členov. Už v roku 1925 sa stal poslancom v Národnom zhromaždení (československý parlament) a zakladateľom polovojenskej organizácie Rodobrana, ktorá bola predchodkyňou neskorších Hlinkových gárd.
Motívom Tukovej politickej činnosti bolo od začiatku alternatívne štátoprávne postavenie Slovenska. Propagoval separatistické tendencie Slovenska aj v zahraničí. Vo Viedni vydával noviny “Correspondence Slovaque”, kde sústavne hanobil a kritizoval Československú republiku. Aktívne tiež spolupracoval s François Jehlicska (František Jehlička).
Jehlicska bol pôvodom slovenský rímskokatolícky kňaz a politik. Poznáme ho aj ako spoluautora takzvaného “Memoranda slovenského národa”. V roku 1919 zmanipuloval katolíckeho kňaza Andreja Hlinku a presvedčil ho, aby prišiel na mierovú konferenciu do Paríža vyjednať postavenie Slovenska a tým – samozrejme – úplne sabotovať prebiehajúce československé jednania. Jehlicska pôsobil v zahraničí, predovšetkým vo Francúzsku a vo Švajčiarsku. Propagoval myšlienku pričlenenia Slovenska späť k Maďarsku.
Tukove stíhanie sa začalo na základe jeho článku “V desiatom roku Martinskej deklarácie”, ktorý publikoval 1. januára 1928 v ľudáckom denníku Slovák. V článku tvrdil, že na základe tajnej klauzuli Martinskej deklarácie z 31. októbra 1918, je trvanie spoločného československého štátu obmedzené iba na 10 rokov, teda do októbra 1928. Potom nastane v Československu vacuum iuris – to je právnický termín na stav, pri ktorom nejaká záležitosť nie je pokrytá právnou úpravou. Tuka v článku verejne vyzval na rozbitie Československa a vyhlásenie samostatnosti Slovenska.
Slovenský poslanec Československej národno-demokratickej strany Milan Ivanka v máji 1928 podal na Tuku trestné oznámenie, na základe ktorého bol zbavený poslaneckej imunity. V januári 1929 bol zatknutý pre podozrenie zo špionáže v prospech Maďarska. Tukov proces trval 10 týždňov. Rozsudok bol vynesený 5. októbra 1929. Súd obvinenia potvrdil a udelil mu trest 15 rokov väzenia za vlastizradu. V roku 1937 HSĽS vymohla Tukove podmienečné prepustenie a po Mníchove sa opäť vrátil do politiky. V Slovenskom štáte sa neskôr stal predsedom vlády a taktiež ministrom zahraničných vecí. V roku 1944 ochorel a vytratil sa z verejného života. Po vojne ho Národný súd ako vojnového zločinca odsúdil na trest smrti, ktorý bol vykonaný 20. augusta 1946 o 5. hodine ráno obesením na nádvorí Krajského súdu v Bratislave.
Po skončení 2. svetovej vojny a po sprístupnení maďarských tajných archívov sa skutočne potvrdilo, že Vojtech Tuka spolupracoval s maďarským ministerstvom zahraničných vecí a mal sa usilovať o vytvorenie samostatného slovenského štátu a neskôr mal iniciovať pripojenie samostatného Slovenska k Maďarsku.
Tukovým agentom v zahraničí bol už spomínaný François Jehlicska, ktorý bol napojený na maďarské ministerstvo zahraničných vecí. V tajných spisoch boli objavené hlásenia, v ktorých otvorene píše o spolupráci s Tukom. Jehlicska v správe z 15. októbra 1927 informoval o Tukovom návrhu, že treba na Slovensku presadzovať myšlienku samostatného slovenského štátu, pretože slovenskí politici nechcú o orientácii na Maďarsko ani počuť. Po odtrhnutí Slovenska očakával, že Slovensko nebude existencie schopné a bude nútené požiadať o pričlenenie k Maďarsku.
Udalosti nakoniec nabrali trochu iný spád a o osude Slovenska nakoniec rozhodovalo Nemecko, ktoré potrebovalo mať v Strednej Európe pokojný satelitný štát. Novým nemeckým pánom Tuka slúžil rovnako verene, ako pred vojnou tým maďarským.
Inak, spomínanú “tajnú klauzulu” Martinskej deklarácie československé súdy riešili už v apríli 1926, kedy jej existencia nebola preukázaná. Tukovi rozhodnutie súdu nebránilo tento mýtus a dezinformáciu ďalej šíriť.
Po publikovaní Tukovho článku z roku 1928 sa ozvali aj priami účastníci porady z 31. októbra 1918. Pripúšťali, že zápisnica existovala, ale nikdy nemala povahu právnej doložky a českým partnerom nebola nikdy odovzdaná. Malo sa jednať o interný dokument, v ktorom sa hovorilo o budúcom štátoprávnom postavení Slovenska po stabilizovaní pomerov v krajine, čo sa odhadovalo na 10 rokov. Zápisy z porady sa však záhadne stratili a nikdy ich nikto nevidel. Teda… nevidel ich ani Vojtech Tuka.
Spoznajte moderné dejiny Slovenska aj na Youtube.
Volkssport
Volkssport bol oficiálne spolok na “rozvíjanie športu a táborenia”, dnes by sme to mohli nazvať aj “survival” alebo “prežívanie v prírode”. Vznikol v roku 1929 v Československu. Takmer v každom sudetonemeckom meste mal svoju organizáciu. Viedli ho československí politici, členovia nacistickej strany NSDAP – Hans Krebs a Rudolf Jung. NSDAP existovala nielen v Nemecku, ale aj v Československu.
Československá kontrarozviedka začala činnosť spolku monitorovať v roku 1931. O rok neskôr bolo niekoľko členov spolku zatknutých a obvinených zo špionáže a z podvratnej činnosti proti štátu. Súd všetkých obvinených uznal vinnými. Zvyšok vedenia organizácie ušiel do Nemecka. V roku 1933 bola v Československu rozpustená a zakázaná politická strana NSDAP. Na jej troskách vznikla Sudetonemecká strana (SdP).
Okrem športu a survivalu sa Volkssport zaoberal hlavne vojenským výcvikom mladých sudetonemeckých chlapcov, pod vedením bývalých armádnych dôstojníkov. Členovia spolku nosili uniformy a používali vojenské hodnosti. Dokonca sa zúčastňovali na pohraničných cvičeniach s jednokami SA. Okrem toho sa trénovali v “kuriérskej službe”, čo bolo označenie pre špionáž a sabotáž. Inštrukcie dostávali priamo od ľudí z nemeckých úderných oddielov SA. Nešlo teda o žiadny športový klub, ale o polovojenskú organizáciu.
Po zničení Volkssportu sa čs. tajnej službe podarilo naverbovať mladého sudetonemeckého radikála Huga Zappe, ktorý zostal v Československu potom, ako jeho nadriadení z Volkssportu ušli do Ríše. Ako československý tajný agent pôsobil 5 rokov. Odhalený bol až v roku 1938 a vo veku 32 rokov bol popravený sťatím gilotínou v Drážďanoch.
Spoznajte moderné dejiny Slovenska aj na Youtube.
Maďarská korešpondencia
Maďarská rozviedka sa opierala predovšetkým o bývalých dôstojníkov rakúsko-uhorskej armády, ktorí pôsobili v novej československej armáde. Pravidelne sa organizovali rôzne akcie, na ktorých sa čs. dôstojníci stretávali s maďarskými dôstojníkmi. V priateľskej atmosfére jedli, pili a nostalgicky spomínali na staré dobré Rakúsko-Uhorsko. Počas týchto akcií maďarskí špióni hľadali osoby vhodné na spoluprácu.
Bol to mimoriadne efektívny spôsob špionáže, pretože mnohí dôstojníci zastávali dôležité funkcie v novej čs. armáde a mali prístup k rôznym informáciám. Mnohí z nich sa zároveň v novej armáde cítili byť nedocenení alebo nedostatočne ohodnotení, či dokonca diskriminovaní. To sa týkalo hlavne československých dôstojníkov slovenskej národnosti. Pre zaujímavosť uvádzam, že jediným žijúcim slovenským generálom v prvej Československej republike bol generál Rudolf Viest. Druhým bol Milan Rastislav Štefánik, ktorý tragicky zahynul v roku 1919. V lete roku 1938 mala čs. armáda 143 generálov. Z nich iba jeden mal slovenský pôvod.
V Československu pre dôstojníkov platil zákaz zúčastňovať sa podobných akcii, pod hrozbami vysokých trestov. Generál Moravec však poznamenáva, že zákaz nebol veľmi účinný. “Tato situace byla pro naši službu zdrojem velkých starostí,” píše vo svojich memoároch.
V roku 1936 sa podaril čs. kontrarozviedke jeden husársky kúsok, ktorý do dejín čs. tajnej služby vošiel pod názvom “Maďarská korešpondencia”. Išlo o odhalenie maďarskej agentúrnej siete, na základe ktorého do roku 1938 zatkli 253 maďarských agentov v Československu. Medzi nimi bolo aj zopár vysokopostavených dôstojníkov. Napríklad podplukovník Eduard Opočenský, ktorý pracoval na generálnom štábe. Alebo podplukovník Josef Kukla, zástupca veliteľa 1. jazdeckého pluku v Terezíně. Kontrarozviedka odhalila a zničila aj 9 maďarských vysielačiek. Niektoré z nich nejakú dobu používala na zasielanie diverzných informácií maďarskej protistrane. (Dnes by sme povedali, že dezinformácií.) Podarilo sa to práve vďaka tomu, že čs. rozviedka zvolila taktiku “profesionálnej zdržanlivosti a veľkej trpezlivosti.” Dôkladným sledovaním nepriateľskej aktivity sa im podarilo odhaliť a do roku 1938 zneškodniť veľkú časť maďarskej agentúrnej siete v Československu.
Všetko to začalo celkom nevinne. Rutinným dozorom nad aktivitami maďarského veľvyslanectva. Generál Moravec uvádza, že zvýšený dozor nad veľvyslanectvami nepriateľských štátov patrí k bežným činnostiam kontrarozviedky. Záujem budilo hlavne správanie sa rotmajstra Kovácsa, ktorý pracoval na maďarskom veľvyslanectve v Prahe. Bol častým návštevníkom pražských nočných podnikov, kde popíjal a nadväzoval známosti so ženami.
Na Kovácsa bol nasadený jeden z čs. agentov, ktorý sa s ním stretával v nočných kluboch a po čase si získal rotmajstrovu dôveru. Pri jednom z rozhovorov mu Kovács v podnapitom stave prezradil, že nemá na veľvyslanectve žiadnu prácu. Jediné čo robí je to, že každý druhý týždeň v piatok vyzdvihne maďarského diplomatického kuriéra na vlakovej stanici a pre svojho nadriadeného – maďarského vojenského atašé plukovníka Ujzazyho – chodí nakupovať poštové známky. Ale samotné dopisy vraj do schránky dáva jeho nadriadený.
Bola to zvláštna informácia. Prečo by listy nosil do schránky plukovník miesto rotmajstra? Čs. tajná služba nadobudla podozrenie, že diplomatický kuriér nosí do Československa inštrukcie pre maďarských agentov na našom území. Sledovaním maďarského veľvyslanectva si túto skutočnosť potvrdili. Druhý deň po príchode diplomatického kuriéra na veľvyslanectvo, plukovník Ujzazy vyšiel z budovy a do neďalekej poštovej schránky hodil listy. Táto situácia sa pravidelne opakovala.
Samozrejme, listy hneď po ich vhodení do schránky vyberal čs. agent v prezlečení za poštového pracovníka. Listy čs. kontrarozviedka otvorila, preskúmala a neskôr opätovne odoslala ich adresátom. Obsah listov bol často iba rutinná, strojom písaná korešpondencia. Inštrukcie pre agentov boli na papier písané neviditeľným atramentom.
Dnes už sa listy veľmi neposielajú. No a neviditeľný atrament, ktorý v minulosti nemal doma úplne hocikto, si môžete kúpiť bežne na internete za pár eur. Takže doba sa mám trochu posunula. Dnes asi potrebujete skôr dobrého hackera a sociálneho inžiniera, než “otvárača listov”.
Čs. tajná služba pomocou “maďarskej korešpondencie” získala prehľad o maďarskej agentúrnej sieti. Adresátov listov sledovala, podľa potrieb s nimi pracovala alebo ich priebežne zatýkala, ak sa jednalo o ľudí, ktorí mohli ohroziť bezpečnosť štátu alebo ich už nepotrebovali na spoluprácu. Celá akcia trvala až do roku 1938.
Spoznajte moderné dejiny Slovenska aj na Youtube.
Faloutova aféra
Najznámejším československým špiónom, ktorý pracoval pre nemeckú tajnú službu bol kapitán Jaroslav Falout. Podľa generála Moravca bol Falout nedôležitý dôstojník, ktorý mal na starosti evidenciu a manipuláciu so spismi.
Niekoľko rokov odcudzoval najtajnejšie dokumenty operačného oddelenia hlavného štábu, umiestneného rovnako ako 2. spravodajské oddelenie v budove hlavného štábu. Každú druhú sobotu zobral niekoľko spisov, ktoré mal zaevidovať, lietadlom odletel do Drážďan, kde Nemci cez noc spisy odfotografovali, aby sa Falout mohol v nedeľu ráno opäť vrátiť lietadlom do Československa a spisy zaevidovať. V dobovej tlači sa celá situácia bagatelizovala, tvrdilo sa, že neprezradil nič významne dôležité, zrejme, aby nevypukla panika. Ale Moravec uvádza, že sa nikdy nepodarilo zistiť koľko toho Nemcom prezradil a ani ako dlho špionáž vykonával.
Faloutove prezradenie bolo spôsobené jeho vlastnou nedbalosťou. Nikto ho nikdy zo špionáže neupodozrieval a nesledoval.
30. mája 1929 odchádzal civilným lietadlom z Prahy do Drážďan. Ako obyčajne, niesol aktovku plnú tajných spisov, ktoré mala nemecká tajná služba v Drážďanoch okopírovať. Na letisku sa preukázal ríšsko-nemecký pasom na meno Friedländer. Keď sa lietadlo vznieslo do vzduchu, pracovník na colnici zistil, že nejaký cestujúcici si v čakárni zabudol aktovku. Letiskový dozorca aktovku prehľadal, aby zistil, komu patrí. Objavil pri tom tajné vojenské dokumenty. Odniesol teda tašku na políciu. Medzitým na letisko došiel telegram z Drážďan, v ktorom Friedländer žiadal, aby bola zabudnutá aktovka uložená na vrátnici Škodových závodov, kde boli umiestnené aj kancelárie leteckej spoločnosti. Na vrátnici už na Falouta čakala polícia a hneď ako si prišiel pre svoju aktovku, bol zatknutý. Po zadržaní sa pod ťarchou dôkazov priznal k špionáži.
Tento absurdný spôsob prezradenia sa stal námetom aj pre kultový československý seriál “Hříšní lidé města pražského.” Faloutova aféra je komediálnym spôsobom zobrazená v diely s názvom “Špión přijede v sedm” z roku 1969. Meno kapitána Falouta je zmenené na “Filous”. Príbeh je samozrejme trochu doretušovaný. Aktovku si Filous nezabudne, ale mu ju ukradne miestny zlodejíček. A aby toho nebolo málo, tak polícia najskôr zadrží nesprávneho vojenského dôstojníka, ktorý mal tiež podobnú aktovku a zhodou okolností sa nachádzal na letisku v tom čase, ako Filous.
Od nemeckej tajnej služby dostal kapitán Falout odmenu 4000 mariek. Bol odsúdený na 19 rokov väzenia, ale v roku 1939 po vytvorení Protektorátu bol prepustený. Počas vyšetrovania sa zistilo, že Falout žil nad svoje pomery a ťažko sa zadĺžil. To ho motivovalo k spolupráci s nemeckou tajnou službou.
Spoznajte moderné dejiny Slovenska aj na Youtube.
Zdroje:
- Vojtech Tuka – V desiatom roku Martinskej deklarácie, 1928
- Špión príde o siedmej, 1969
- Eduard Nižňanský – Kto bol kto za 1. Československej republiky, 1993
- Igor Cibula – História tajných služieb v ČSR
- Československá generalita v roce 1938
- Gen. František Moravec – Špion, jemuž nevěřili, 2014
- Výročná správa VS za rok 2020
