V roku 2007 som spravila rozhovors Univ. prof. MUDr. Alexandrom Rehákom, DrSc., jedným z posledných žijúcich príslušníkov 2. čs. paradesantnej brigády, kde pôsobil ako šéflekár. Zúčastnil sa Karpatsko-duklianskej operácie aj Slovenského národného povstania. Bol autorom niekoľkých knih, medzi nimi aj memoármi s názvom Spomienky šéflekára Druhej paradesantnej brigády. Doktor Rehák sa tiež zaslúžil o rozvoj dermatovenerológie na Slovensku. Bol členom spoločnosti Prometheus. Zomrel v roku 2018, vo veku 100 rokov.
Ako ste sa dívali na pomery v Československu a na vznik samostatného Slovenska Vy a Vaše okolie?
Nemožno odpovedať bez prihliadnutia k dramaticky sa meniacej situácii v Európe. Hitler obsadil a pripojil v marci 1938 Rakúsko, začal uplatňovať nárok na Sudety, čomu v Mníchove vyhoveli, čoskoro na to však obsadil českú polovicu Československa a urobil z nej „protektorát“, s potlačenými právami občanov. Prezident E. Beneš ušiel do exilu v Londýne. Za takej situácie sa vyhlásenie Slovenského štátu chápalo ako záchrana pred horším zlom.
Prezident E. Beneš ušiel do exilu v Londýne. Za takej situácie sa vyhlásenie Slovenského štátu chápalo ako záchrana pred horším zlom.
MUDr. Alexandrer Rehák
Obrat nastával až postupne.
Veľkým rozčarovaním bolo obsadenie Zakarpatskej Ukrajiny Maďarskom a odtrhnutie južnej hranice Slovenska v prospech Maďarska. Postupná až podlízavá servilnosť vládnych zložiek nacistickému Nemecku. Celý hospodársky potenciál, vrátane prírodných zdrojov a zbrojného priemyslu sa zmobilizoval pre vojnu proti spojeneckým mocnostiam, k čomu pristúpilo aj nasadenie celého ľudského potenciálu s vysielaním robotníkov do Nemecka a nasadením slovenského vojska v zahraničí.
Slovenskej povahe málo vyhovovalo aj zaobchádzanie so židmi, Rómami a nepriateľmi režimu. Zapletenie Slovenska do vojnových udalosti nebolo taktiež vítané.
Nečudo, že začalo kolovať množstvo vtipov, ktoré si robili výsmech z tohto priebehu dejín, čo pokladám za prvý prejav „ľudového nesúhlasu“.
Prakticky každý počúval rádio Londýn a Moskvu, napriek tomu, že z mestského úradu chodili zapečatiť prijímače „nespoľahlivým“.
Dnes sa často vykresľuje klérofašistický vojnový slovenský štát ako ostrov mieru a blahobytu, ktorý údajne nebol ani fašistický – iba „autoritatívny“.
Objektívne dôkazy proti tomu sú: bol nastolený totalitný režim s diktatúrou „štátostrany“ HSĽS a zrušením všetkých ostatných politických strán. Teror proti nesúhlasiacim bol zaistený obsadením všetkých vedúcich miest „roduvernými“. Hlinková garda (HG) bola vytvorená podľa vzoru hitlerovskej SA na potláčanie nesúhlasiacich.
Špecifickou črtou režimu bolo splynutie fašistickej svetskej moci s katolíckym klérom. Goebbels nazýval tento režim: „Fašizmus Dobrého Pána Boha“.
Goebbels nazýval režim na Slovensku „fašizmom dobrého pána Boha“.
MUDr. Alexandrer Rehák
Katolícky klérus formuloval otvorene svoje „zásluhy“ pri fašizácií Slovenska. Bola nastolená hlboká infiltrácia systému riadenia fašistického štátu katolíckym klérom. Podľa vzoru Hitlerovej tretej Ríše bol zorganizovaný aj Úrad propagandy. Podľa vzoru Gestapa bola zriadená Ústredňa Štátnej bezpečnosti (ÚŠB).
Jednoznačným dôkazom fašistického charakteru Tisovho režimu je židovský kódex z 9. 9. 1941. Zo Slovenska bolo vyvezených do vyhladzovacích táborov asi 58 tisíc židov, 2300 Rómov a tisícky Slovákov, z ktorých sa vrátilo len niekoľko sto ľudí. Myslím si, že tento kódex bol najprísnejší zo všetkých v Európe.
Vo svojich spomienkach píšete, že Rusi pokladali Slovákov za priateľov. Sú známe prípady, kedy sa nepriateľské jednotky „obchádzali“, aby sa nemuseli stretnúť v boji. Ale stretla som sa aj s tvrdeniami, podľa ktorých práve Slovákov považovali za najväčších zradcov, pretože sa pridali k útoku proti svojim slovanským bratom a dávali to najavo krutosťou voči zajatcom. Aké sú Vaše skúsenosti?
Nás zďaleka nepovažovali za zradcov. Vítali nás srdečne. Mňa priviedli do veliteľského stanu, kde ma veliteľ uhostil cigaretami. Neskôr sme mali príležitosť ešte ako prebehlíci pracovať spolu s Dr. Svoreňom v poľnom lazarete. Ruskí kolegovia sa k nám chovali s neobvyklým porozumením a pozornosťou. Pracovali sme rovnako ako oni, veľmi tvrdo, bez ohľadu na čas. Pri odchode o pár dní neskôr nás zavolal náčelník lazaretu a pochválil ás. Nabalili nás akýmsi proviantom a začali sme sa lúčiť. Na moje veľké prekvapenie, na ktoré doteraz nezabudnem, nás vyobjímal a vybozkával podľa ruského zvyku, ako sa to patrí medzi „svojimi“.
Na tému prechodu slovenských vojakov k Červenej armáde — myslíte si, že sa tieto prechody diali z nejakého ideologického presvedčenia, alebo to bolo východisko v prípade zajatia nepriateľom? Čo bolo podľa Vás motiváciou, že vojaci opúšťali svoju vlastnú armádu a vstupovali do armády cudzej?
V tejto súvislosti nemožno hovoriť o „ideologickom“ presvedčení.
V skupine dôstojníkov by sme to mohli nazvať – uvedomelý nesúhlas so smerovaním rodného Slovenska. U vojakov to bolo viac podvedomé – niečo ako rozčarovanie so situáciou Slovenska ako bábkového štátu núteného konať v rozpore s ich prirodzenými predstavami o tom čo je dobré a spravodlivé.
Pokiaľ ide o možnosť, že u niektorých išlo skôr o východisko zo zajatia, skúšobným kameňom sa stalo ďalšie správanie sa týchto dobrovoľníkov v bojových akciách. Toto bol práve najlepší dôkaz svedčiaci v prospech ich vlastného osobného odhodlania.
Ubezpečujem Vás, že ani jeden z nich sa „neulieval“. Chcem aj zdôrazniť, že nikoho k tomu nenútili a boli aj prípady slovenských zajatcov, ktorí do československého zahraničného vojska nevstúpili. Jedným z nich bol napríklad aj môj kolega Dr. Karol Babiak, ktorý prešiel na inom úseku a vrátil sa domov až po vojne.
Ako ste sa dostali k 2. československej paradesantnej brigáde?
Koncom októbra 1943 v priestore Oľgievky, Grigorievky a Askánii Novej na Ukrajine, odpor slovenského vojaka proti vojne vyústil dobrovoľným prechodom väčšej časti prvého bojového sledu 1. pešej divízie na stranu Sovietskej armády. Bolo to 30. októbra 1943, kde som aj ja prešiel v dedinke Olgievka k ČA. Po krátkom pobyte v zajateckom tábore v Usmani, nasledoval presun tých dobrovoľníkov do armády, do mestečka Jefeemova. Bolo to 9. januára 1944, čo je súčasne dňom vzniku 2. čs. paradesantnej brigády v ZSSR. Od tej chvíle boli už moje osudy spojené s 2. paradesantnou brigádou až do môjho odchodu do civilu, čo sa stalo až rok po skončení vojny v apríli 1946.
Táto brigáda bola výnimočná tým, že do nej boli zaradené ženy. Mohli by ste nám porozprávať nejaké osobné zážitky s týmito vojačkami? Ako boli prijaté v mužskom kolektíve a ako sa osvedčili v bojoch?
Prítomnosť žien nebola viazaná iba na 2. čs. paradesantnú brigádu. Ženy slúžili už aj v prvom Slobodovom prápore a zúčastnili sa v bojoch o Sokolovo, rovnako ako v prvej brigáde a v bojoch o Kyjev. Boli zaradené zväčša ku zdravotným a spojovacím jednotkám, kde sa nevyžadovala maximálna telesná zdatnosť a kde sa osvedčili. Moje osobné zážitky pokiaľ som mohol vidieť ich prácu v zdravotníctve vo mne vzbudzovali len úctu k ich práci.
S vývojom neúspešného vojenského ťaženia Nemeckej ríše sa v okupovaných krajinách alebo v satelitných štátoch začal výraznejšie ozývať odboj. U nás to bolo Slovenské národné povstanie. Dnes mnohí historici poukazujú na nepresnosť tohto názvu, pretože Povstanie nevypuklo spontánne a nemalo väčšinovú podporu slovenskej verejnosti. Aké sú Vaše zážitky? Bolo podľa Vás toto povstanie národné?
Nepresnosť názvu „národné povstanie“ vyzdvihujú iba tí, čo majú dopredu uvážený zámer znevážiť túto historickú udalosť.
MUDr. Alexandrer Rehák
Ja mám na to svoj vlastný proti dôkaz: Keby nebolo malo väčšinovú podporu národa, celé povstanie by sa bolo zrútilo už behom niekoľko dní. Po potlačení Povstania a obsadení Slovenska Nemcami by tie desaťtisíce vojakov a partizánov v Slovenských horách boli zahynuli behom jedného-dvoch týždňov od hladu, chorôb a pomrznutia. Pán Boh im nesypal z neba Mannu, aby sa mali čím nakŕmiť, ani kožuchy, aby nepomrzli, ani lieky proti ich chorobám, ale robili to slovenskí obyvatelia v dedinách zo svojich posledných zásob…
A čo tí zranení a chorí bojovníci, ktorých sme odsúvali s pomocou civilov do nemocníc v Nemcami okupovaných miestach na základe falošných legitimácií? Majú tí ohovárači štatistické údaje pochádzajúce z toho obdobia, ktoré by dokazovali, že naozaj nebola väčšinová podpora národa?
Prečo sa nepodarilo vláde Slovenskej republiky vybudovať po potlačení povstania armádu, ale sa zmohla iba na „domobranu“? Ak by bola mala podporu väčšiny národa, veď by to nebol problém.
Prečo podľa Vás tak významné osobnosti armády, akými boli Čatloš a Malár, o ktorých sa vedelo, že k spojenectvu s Nemeckou ríšou nemajú kladný postoj, Povstanie v roku 1944 nepodporili? Nezapojili sa do neho ani niektoré dôležité vojenské posádky.
Necítim sa celkom kompetentný na to odpovedať. Domnievam sa však, že ide o veľmi správnu otázku, ktorú by mali nestranní a nezaujatí historici vyriešiť analýzou vlastných výpovedí Čatloša a Malára. Tieto musia byť niekde dokumentované — ak nie inde v protokoloch o súdnom konaní, ktoré s nimi prebehlo po vojne.
Ako bolo vnímané Povstanie verejnosťou na Slovensku? Známe sú zločiny páchané na civilnom obyvateľstve partizánmi na východe Slovenska. Vplyvom vojnových udalostí, príchodom nemeckých a sovietskych vojsk sa tiež zhoršila životná úroveň. Nenaštrbili tieto veci dôveru obyvateľov v povstanie?
Isté je, že na Slovensku bol rozmach partizánskeho hnutia najrýchlejší zo všetkých európskych národov. Vznikalo množstvo nových skupín, ktoré boli na pohybe a nemohli byť kontrolované hlavným velením. Aj velenie bolo roztrieštené, pretože existoval Hlavný partizánsky štáb Ukrajinského frontu v Kyjeve a okrem neho bol vytvorený aj HŠPH v Banskej Bystrici. K našej brigáde dochádzali správy že partizáni sa niekedy správajú nedisciplinovane až násilnícky, ale tento jav nemožno zovšeobecňovať a zveličovať. Viem, že Hlavný štáb partizánskeho hnutia presadzoval prísne tresty za nedisciplinovanosť. Nedostatok spojenia však sotva umožňoval mať všetkých pod kontrolou.
Pamätám, že pri pobyte v horách na lome Krpáčová boli s nami aj partizáni. Stalo sa, že jeden z nich v dedinke Dolná Lehota prepadol poštárku a vzal jej peniaze. Veliteľ ho postavil pred improvizovaný poľný súd a previnilec bol za tento čin popravený. Bolo to kruté ale také boli inštrukcie.
So slovenskými partizánmi som prišiel do styku iba so skupinou Trojana, ktorá bola raz nasadená spoločne s brigádou do bojov. Disciplína tejto skupiny bola porovnateľná s disciplínou armády.
Ako ste vnímali Povstanie Vy? Prečo ste sa ho zúčastnili?
V Proskurove nás zastihla správa o Slovenskom národnom povstaní. Táto správa pôsobila nepredstaviteľne povzbudivým účinkom na všeobecnú náladu 2. paradesantnej brigády, pretože to bol v našich predstavách okamih pre nasadenie brigády do tyla nepriateľa, tak ako to vyplývalo z celej našej doterajšej prípravy.
V najbližších dňoch sa brigáde presunula cez Tarnopol a Lvov do Przemyslu a to veľmi urýchlene. No namiesto výsadky došiel prekvapujúci rozkaz na odovzdanie a uskladnenie padákov v Przemyšlu a vojaci mohli si ponechať ďalej so sebou už iba ľahké osobné zbrane a jeden palebný priemer streliva.
Bol to prvý krok na nasadenie Brigády ako pešieho útvaru v dukliansko–karpatskej operácii. Potom už nasledovali bojové operácie brigády pred Duklou a napokon prevoz Brigády vzdušným mostom do Povstania. Ďalšie boje brigády prebiehali na slovenskom území, kde sme boli vždy nasadzovaní na tých najviac ohrozených miestach.
Všetkých týchto akcií som sa zúčastnil ako riadny člen 2. paradesantnej brigády.
Aká je práca lekára vo vojne? Nezdalo sa Vám, že pracujete zbytočne?
Naša práca bola ťažká a vyžadovala stále improvizácie. Nikdy som nemal dojem, že pracujem zbytočne – práve naopak – mal som hrejivým pocit, že pomáham na takom mieste, ktoré mi moje povolanie predurčilo.
Aký je Váš najsilnejší (v dobrom alebo zlom zmysle) zážitok z vojny?
Môj najsilnejší negatívny dojem a spomienky sú na prvé dni bojov brigády v predhorí Karpát. Na brigádnej ošetrovni sa prvý deň premlelo asi 160 ranených, ktorým bolo treba dať buď prvú pomoc, prekonať stavy šokov, u časti ranených, ktorí boli provizórne ošetrení, zrevidovať ich zranenie a urýchlene sa postarať o presun do tylu.
Aby sme toto zvládli, zrušili sme jednu z operačných miestností a obe operačné miesta sme sústredili v jednej izbe, aby bola ľahšia spolupráca. Dr. Svoreň, ktorý mal chirurgické skúsenosti pracoval na ťažších prípadoch a konzultoval aj moju prácu na nutných zákrokoch, ktoré som vykonával na druhom stole vedľa neho.
Niektorí ošetrovatelia prispievali tým, že boli nútení vykonávať ľahšie lekárske zákroky, povrchnejšie črepiny odstraňovali sami a poskytovali anestéziu. Po operačných zákrokoch obväzovali a umiestňovali ranených v priľahlých izbách.
Priestory pred ošetrovňou boli tak zablokované, že bolo ťažko nimi prechádzať a zbežným vyšetrením určovať poradie naliehavosti. Najviac ranených pochádzalo z prvého práporu. Musím podotknúť, že namiesto šiestich systemizovaných lekárov sme boli na túto prácu iba dvaja, čo dokresľuje situáciu.
Môj najlepší dojem a spomienka bola, keď po prílete na Tri duby ma tam čakal môj starší brat Pavel – tiež lekár v povstaní – a zvestoval mi, že moji rodičia hoci dostali zo slovenského ministerstva obrany správu, že som nezvestný alebo mŕtvy, dozvedeli sa o tom, že žijem a že pracujem v zahraničnej armáde a že na mňa netrpezlivo čakajú.
Čo by ste, ako pamätník vojnových udalostí, odkázali čitateľom?
SNP a protifašistický odboj vo všeobecnosti pokladám za jednu z najsvetlejších stránok moderných dejín Slovenska. Bola to udalosť, ktorá viedla víťazné mocnosti k uznaniu Slovenska za svojho spojenca. Táto okolnosť má okrem morálneho uznania aj finančné dopady (reparácie a iné náhrady škôd).
Povstanie bola udalosť, ktorá viedla víťazné mocnosti k uznaniu Slovenska za svojho spojenca.
MUDr. Alexandrer Rehák
Z európskych hnutí odporu sa zaradilo SNP na druhé miesto – ihneď za odporom juhoslovanských protifašistov. Už toto by malo oprávňovať každého z nás k hrdosti.
Iba po novembri 1989 sa na Slovensku spustili kampane smerujúce k očierňovaniu SNP a vychvaľovaniu až rehabilitácií vojnového klérofašistického slovenského štátu. Pripomína mi to porekadlo o vtákovi, ktorý si špiní do vlastného hniezda.
Ďakujem za rozhovor.
Publikované v magazíne druhasvetova.sk, 1. 3. 2007. Pán doktor Rehák zomrel 17. 9. 2018. Česť jeho pamiatke.
Česť panovi doktorovi