Washingtonská deklarácia je považovaná za predchodcu ústavy prvej Československej republiky. Je pod ňou aj podpis Milana Štefánika. V tomto článku sa dozviete, že gen. Milan Štefánik nikdy Washingtonskú deklaráciu nepodpísal, nevedel o tom, že vznikla a po jej prečítaní mal k jej znení niekoľko výhrad. Nezhody Štefánika s Masarykom v prípade Washingtonskej deklarácie sú často predmetom neskorších konšpirácií, takže o dôvod viac, pozrieť sa ako to skutočne bolo.

Doba čítania: 17 minút

Nechce sa ti to čítať? Vypočuj si článok ako podcast:

Washingtonská deklarácia

Originálny názov dokumentu je „Declaration of Independence of the Czechoslovak Nation by its Provisional Government“. Napísal ho v tom čase predseda ministerskej rady a minister financií Dočasnej vlády Tomáš Garrigue Masaryk so spolupracovníkmi 18. októbra 1918 vo Washingtone. Aj preto je známejšia skôr pod názvom „Washingtonská deklarácia“.

Deklarácia zahraničného odboja Čechov a Slovákov vyhlasuje týmto dokumentom zvrchovanú a nezávislú Československú republiku, vyhlasuje jej dočasnú vládu a zároveň definuje základné hodnoty nového štátu.

Je pod ňou podpísaný aj generál Milan Štefánik. Ten však o tomto dokumente nemal v čase jeho vzniku tušenie.

Generál Milan Štefánik na Sibíri

Prečo Štefánik nemohol podpísať Washingtonskú deklaráciu?

V septembri 1918 sa Štefánik naozaj stretne s Masarykom v USA. Avšak 24. septembra sa vydáva na cestu do Japonska, odkiaľ neskôr bude cestovať do Ruska na Sibír, kde bude spolu s generálom Janinom reorganizovať tamojšiu armádu československých legionárov. Z Ruska sa vráti do Európy až v januári 1919.

V čase vzniku Washingtonskej deklarácie teda nebol fyzicky prítomný v USA, aby mohol dokument podpísať

O deklarácii sa dozvedel až z dennej tlače, ako spomína jeho spolupracovník gen. Janin. Benešov telegram oznamujúci mu túto skutočnosť, dorazil k Štefánikovi až 25. októbra. Podľa Janinových slov, hneď ako si Štefánik znenie deklarácie prečítal v novinách, opustil ho so slovami, že mu nie je dobre. Keď sa neskôr vrátil do hotela, našiel Štefánika na izbe v silnej horúčke a bolo potrebné jeho liečenie.

Je známe, že generál Štefánik bol citlivejší človek a jeho duševný stav mohol mať vplyv na stav telesný. Aspoň generál Janin bol o tom presvedčený. Viac informácií o Štefánikovom zdravotnom stave sa dočítate v článkoch Atentát na Štefánika – Prvá konšpiračná teória ČSR alebo Aký bol Milan Rastislav Štefánik?

Vznik takéhoto dokumentu niesol náš generál pomerne ťažko. S niekoľkými bodmi deklarácie vyslovene nesúhlasil a v prípade jeho osobnej účasti by ich zrejme nikdy nepodpísal. Ale nešlo len o to. Ako podpredseda Československej národnej rady zrejme cítil hlboké sklamanie nad vývojom udalostí. Kým s Masarykovým poverením cestoval na druhý koniec sveta k československým legionárom, vojna sa začala schyľovať ku koncu a rozbehli sa finálne práce na vzniku nového štátu. Bez Štefánikovej účasti.

Naozaj sa Masaryk zachoval ako vypočítavý politický líder, čo sa šikovne zbavil človeka, ktorý nesúhlasil s jeho koncepciou Československa?

Vzťah Masaryka a Štefánika

Štefánik sa pred odchodom na Sibír stretol s Masarykom v USA. Spolu s nimi sa tu nachádzal aj francúzsky generál Janin, ktorý neskôr líči vzájomný vzťah oboch mužov takto:

„…zjistil jsem, že se Štefánik chová k němu tak, že to nemohu definovati lépe, než jak se chová k učiteli milujúci a uctivý žák, jenž cítí, že je s jeho strany předmětem podobných citů. (…) Dojem, který jsem si z toho odnesl, byl, že přes velmi odlišné názory o mnohých věcech jsou jejich vzájemné city úplně takové, jak jsem právě popsal.“

Gen. Maurice Janin

Masaryk nazýva Štefánika v listoch krstným menom, čo naznačuje, že ich vzťah bol celkom iný, než aký mal s Benešom. A hoci sa po Štefánikovej smrti oficiálne vyjadruje o svojom spolupracovníkovi s istou rezervou, predsa len si jedného dňa roku 1932 na Lánoch povzdychne:

„Chodili jsme často spolu po Paříži. Měl různé slabůstky – no kto jich nemáme – a já jsem se mu posmíval. Co se nasmál! Dosud ho slyším, jak srdečně se dovedl smát. Měl jsem ho opravdu rád.“

Tomáš Garrigue Masaryk

Aj preto som sa rozhodla pozrieť sa na vznik Washingtonskej deklarácie trochu inak.

Pozadie vzniku Washingtonskej deklarácie

Kým sa do politických záležitostí v Európe nezačali miešať Spojené štáty Americké, počítalo sa s tým, že rakúsko-uhorská monarchia vojnu prežije. Neskôr sa podmienkou pre zachovanie Rakúsko-Uhorska stalo federatívne postavenie národov. Túto podmienku si nadiktoval americký prezidnet Woodrow Wilson vo svojich 14. bodoch. V bode 10 hovorí:

„Národom Rakúsko-Uhorska, ktorých miesto medzi národmi, prajeme si, aby bolo zabezpečené a zaistené, má byť poskytnutá prvá možnosť na autonómny vývoj.“

Woodrow Wilson

A naozaj, cisár Karol I. 17. októbra 1918 formuluje svoj Völkermanifest alebo tiež Karlovo memorandum, v ktorom hovorí, že „Rakúsko sa stane federálnym štátom, v ktorom každá národnosť vytvorí vlastné územie na území, na ktorom žije. (…) Táto zmena, ktorá nijako neovplyvňuje integritu krajín svätej maďarskej koruny, má za cieľ dať každému jednotlivému národnému štátu svoju nezávislosť.“ Čo v praxi znamenalo, že Slovensko by nárok na autonómiu nezískalo.

Ovplyvňovanie amerického prezidenta v prospech „našej veci“ sa dialo prostredníctvo Georga D. Herrona a Štefana Osuského. Aspoň tak o tom píše Slavomír Michálek vo svojej knihe „Diplomat Štefan Osuský.“ Potvrdzuje to aj uznávaný britský publicista a historik Robert Seton-Watson, ktorý sa v tom čase nachádzal vo Washingtone a sledoval dianie okolo prezidenta Wilsona. V knihe „Masaryk in England“ píše:

„Faktom, o ktorom sa málo vie a ktorý hral omnoho väčšiu úlohu ako je známe, bola úzka spolupráca profesora Herrona, tajného Wilsonovho dôverníka v Ženeve so Štefanom Osuským, mladým americkým advokátom, ktorí pripravili pôdu k tomu, aby sa ukázalo, že tajný návrh mieru cisára Karola a jeho poradcov prezidentovi Wilsonovi je neúprimný.“

Robert Seton-Watson

Vznik Washingtonskej deklarácie, ktorá bola publikovaná o deň neskôr ako cisárovo memorandum, môžeme teda vnímať ako Masarykovu rýchlu reakciu na snahu Karola I. o udržanie rakúsko-uhorskej monarchie. Je teda veľmi pravdepodobné, že nemohol o znení deklarácie komunikovať so Štefánikom, zvlášť keď ten sa nachádzal v Japonsku a spojenie s ním bolo zhoršené.

Štefánik 2. novembra 1918 z francúzskeho veľvyslanectva v Tokiu posiela Masarykovi nesúhlasný telegram, v ktorom mu vytýka niektoré body z deklarácie. Čo sa Štefánikovi na deklarácii nepáči?

Zrovnoprávnenie žien ako nemiestny radikalizmus?

Zaujímavosťou telegramu je, že Masaryka oslovuje „Drahý prezident a milovaný učiteľ!“ Rovnako telegram končí podpisom „Srdečne oddaný Milan“. Dôverné oslovenia môžu byť znakom toho, že voči Masarykovi neprechovával hnev.

Vznik deklarácie so sebou zároveň mohol priniesť otázky, ktorým musel generál zo svojej pozície čeliť a o ktorých považoval za dôležité informovať aj Masaryka. Depeša obsahuje celkom 14 bodov, z nich 10 sa týka znenia deklarácie. K výraznejšiemu rozchodu s Masarykom prichádza podľa môjho názoru iba v štyroch bodoch, na ktoré sa pozriem bližšie.

Plné znenie telegramu sa nachádza v knihe gen. M. Janina – M. R. Štefánik.

Republika

Vadila mu republika, ktorou sa malo Československo stať. „Nemáme práva stavať sa na miesto vôle národa, ani túto vôľu predbiehať,“ píše.

Z Janinových spomienok je zjavné, že Štefánik veril, že Československu bude vládnuť kráľ a krajina bude parlamentnou monarchiou. Aj keď sa to dnešnému čitateľovi môže zdať ako nezmysel, v tom čase nebolo takéto uvažovanie ničím zvláštne. Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, ktoré vzniklo v roku 1918 podobne ako Československo, je toho dôkazom.

Generál Milan Štefánik na Sibíri

Odluka cirkvi od štátu

Generálovi Štefánikovi vadila aj odluka cirkvi od štátu, ku ktorej sa Československo prihlásilo. Ako skúsený diplomat považoval za predčasné zaoberať sa týmito otázkami, ktoré by mohli vniesť rozpor do ešte nevzniknutého štátu. „Predovšetkým cirvi už sú, ale štátu dosiaľ nie je,“ napísal Masarykovi. Zaujímavé je, že odluka cirkvi od štátu sa v prvej republike nakoniec nikdy nerealizovala a tento bod sa nedostal ani do Ústavy.

Janin neskôr Štefánika opísal ako agnostika, ktorý však nikdy neprechovával nenávisť voči náboženstvám. Pochádzal z rodiny evanjelického farára a mal priateľské styky aj s katolíkmi. Jeho snúbenica talianska markíza Giuliana Benzoni bola nakoniec tiež katolíckeho vierovyznania. A dôverná priateľka Louise Weiss zas mala židovský pôvod.

Hlasovacie právo žien

Ako vidieť aj v prípade názoru na republiku, v niektorých otázkach sa zdal byť generál Štefánik veľmi konzervatívneho zmýšľania. Tak napríklad hlasovacie právo žien v Československu nazval „nemiestnym radikalizmom.“

Tieto myšlienky sa nám opäť môžu zdať ako priveľmi obmedzené, v Štefánikových časoch však boli väčšinovými. Napríklad vo Veľkej Británii sa o volebné právo žien zasadzovalo feministické hnutie Suffragettes, ktoré neváhalo používať militatné spôsoby a bolo považované za radikálne.

Štefánik – bez ohľadu na jeho vlastné presvedčenie – sa zrejme obával, ako tieto pokrokové  americké názory príjmu konzervatívne mocnosti, od ktorých tiež závisel vznik a hlavne povojnová existenica Československa. Myslím si, že mohol mať o náladách, ktoré panovali vo vysokých politických kruhoch vo Francúzsku alebo Taliansku lepší prehľad ako prezident Masaryk.

To nakoniec môže potvrdzovať aj skutočnosť, že fancúzske a talianske ženy získali volebné právo až v roku 1945. Mimochodom, o zrovnoprávnenie žien vo Francúzsku sa pričinila práve Štefánikova kamoška Louise Weiss.

Louise Weiss v roku 1935, zdroj: Wikimedia Commons
Louise Weiss v roku 1935, zdroj: Wikimedia Commons

Stála armáda nahradená milíciami

Prekážal mu aj plán, že Československo sa má vzdať stálej armády a tá má byť nahradená ľudovými milíciami. Obával sa, že milície nebudú schopné ochrániť hranice nového štátu. Tieto jeho obavy môžeme pokladať za správne. Pokusy odstrániť stálu armádu pretrvávali až do roku 1920. Definitívny koniec im urobil až Branný zákon z toho istého roku, ktorý ustanovil systém stálej armády.

Zo štyroch bodov, v ktorých sa Štefánik s Masarykom najviac rozchádzal, boli teda v prvej republike nakoniec dva upravené tak, že by s nimi Štefánik mohol súhlasiť. Za predpokladu, že by v tom čase bol býval nažive.

Či k tejto úprave došlo na základe spomínaného telegramu mi nie je známe.

Zdroje:

Zobraziť komentáreZavrieť komentáre

Chcem komentovať

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.